Trenčín sa stal domovom pre podujatie stredoeurópskeho významu, ktoré prezentuje vojenskú techniku z minulosti aj súčasnosti. Deviaty ročník Tankových dní Laugarício v Trenčianskych Stankovciach videlo 15-tisíc návštevníkov.
Jeho spoluorganizátor ĽUDOVÍT FRANCL chce podujatím vzdať hold vojnovým hrdinom a zároveň oceniť prácu našich vojakov.
Je vášnivým zberateľom vojenských aj historických áut, vo svojej zbierke má tank aj niekoľko obrnených transportérov. Stroje si dokonca sám reparuje.
Vysnívaného Jaguára si priviezol v škatuliach. Nadšenec skladá z vrakov luxusné autá Čítajte Koľko máte tankov a ako vznikla táto netradičná zberateľská záľuba?
Tank mám len jeden, ďalšie sú obrnené transportéry. Dva sú naše slovenské a jeden je rakúsky. Na vojne som bol tankista, bol som veliteľom tanku a vtedy som si priblížil jeho techniku.
Potom som dvadsať rokov žil v Nemecku, kde sa tanky zbierať nemohli. Po návrate na Slovensko som vďaka kamarátom s podobnou záľubou zistil, že vlastniť tank je tu za určitých podmienok legálne.
Zbieram aj staré autá, k tomu ma priviedol ešte strýko, keď som mal pätnásť rokov. Určitú dobu som bol aj predseda Združenia zberateľov historických vozidiel na Slovensku.
Ľudovít Francl vedie úspešnú firmu na výrobu ložísk v Považskej Bystrici. (zdroj: Stanislava Heššová)Ako dlho ich máte?
Je to už približne pätnásť či dvadsať rokov.
Kde sa dá kúpiť taký tank?
Pred približne dvadsiatimi rokmi ich naša aj česká armáda vo veľkom vyraďovala. Predávali ich v podstate za cenu šrotu. Obrnený transportér vtedy vychádzal okolo desaťtisíc eur. Boli v zlom stave, ale stále opraviteľné.
Dnes je to už problém. Tým, že sa začala vojna na Ukrajine, sa ich stav prudko zredukoval. Sú síce demilitarizované, ale po výmene zbraňových systémov sa dajú ešte použiť.
Prečo vás zaujala práve táto technika?
Na vojenskej technike je fascinujúce, že je tam všetko absolútne funkcionalistické, bez dizajnových prvkov. Moderné autá mi veľa nehovoria, je to síce pekné, ale je to elektronika.
Mali ste vždy vzťah k technike ako takej?
V detstve som si vedel sám zložiť časti áut, ako motory a prevodovky. Najviac ma baví zisťovať, ako to funguje. Študujem si manuály a následne sa púšťam do opráv.
Vozenie je už len taká bodka. S tankom sa ani nedá jazdiť len tak po ulici. Vyťahujem ho len raz, či dvakrát do roka na nejakú akciu, ako napríklad na Tankové dni Laugarício.
Robíte si opravy svojpomocne?
Samozrejme, svojpomocne, veď do servisu to nedotiahnete. Mám k tomu servisné manuály, s niečím mi pomáha aj kolega, ktorý bol opravárenským technikom v armáde. Dnes sa však ťažko zháňajú diely, je potrebné si ich svojpomocne zreparovať.
Ste v kontakte s inými zberateľmi?
Áno, v podstate sme ako jedna rodina, a to nielen na Slovensku. Máme kontakty v Česku, Poľsku aj v Rakúsku a pomáhame si navzájom.
Ešte sa dočítate:
- Aký je hlavný zámer podujatia,
- že podľa Francla naša spoločnosť podľahla idei o holubiciach mieru,
- prečo je potrebné mať silnú armádu,
- či si podľa neho dostatočne ctíme povolanie vojaka,
- či na podujatí dochádza k potýčkam medzi dvoma názorovými tábormi,
- aké unikáty sa im podarilo na podujatie priviezť.
Kde vozidlá skladujete?
Máme vyhradené priestory v rámci strojární. Samozrejme, uskladnenie má určité podmienky. Musí ísť o uzavretý areál, ktorý musí byť dôsledne zabezpečený.
Čo na túto záľubu hovorí vaše okolie?
Spočiatku si mysleli, že som blázon, ale postupne si na to zvykli. Dnes sa aj oni sami, v rámci akcie, prídu na ňom povoziť.
Ako vznikol nápad vytvoriť podujatie Tankové dni Laugarício?
Pred asi šestnástimi rokmi sme začali robiť podobnú akciu na Záhorí, vo vojenskom priestore. Volalo sa to Slovenské piesky. Pre organizačné problémy sme hľadali inú možnosť, preto sme oslovili trenčianskeho župana Bašku, ktorý nám na začiatku veľmi pomohol. Trenčín preto, lebo je tu veliteľstvo Pozemných síl SR, ktoré predstavujú približne 80-90 percent našej armády.
