Umeniu sa Katarína Marošiová (25) venuje od detstva. Vyskúšala folklór, spev, sochárstvo či klavír. Po strednej škole sa preto rozhodla pre Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde sa mohla naplno venovať sochárstvu, ktoré ju oslovilo už na základnej umeleckej škole. Teraz v štúdiu pokračuje v Brne na Fakulte výtvarných umení. Jej tvorba je však rozmanitá a na svojich výstavách ponúka návštevníkom nie úplne tradičný zážitok. Kombinuje svoju tvorbu so zvukom a performance.
Kedy ste si povedali, že sa umeniu chcete venovať a chcete ho študovať?
Vďaka mojej mamine som od malička spievala a tancovala vo folklórnom súbore Bystrinka, ktorý moja mamina v tom čase viedla. Na folklórnej speváckej súťaži si ma všimla pani učiteľka z hudobnej ZUŠ-ky a zavolala ma na spev. Chvíľu som chodila aj na klavír. Popritom začala moja sestra chodiť na výtvarnú, a tak som chcela na výtvarnú chodiť aj ja. Takže už od detstva som umením obklopená. Počas základnej a strednej školy som veľa spievala, tancovala, chodila na výtvarnú.
Ale počas tretieho, štvrtého ročníka gymnázia som začala viac skúšať keramiku a modelovanie z hliny. Odjakživa ma bavilo dotýkať sa materiálov. Modelovala som busty hláv, napríklad Milana Sládka. Bol čas rozhodovania, kam na vysokú, a tak som si podala prihlášku na fakultu sochárstva na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Keď som končila bakalára, rozmýšľala som, čo ďalej. Uvažovala som nad sochárstvom, no lákala ma architektúra. Zvíťazila priestorová tvorba, no rozhodla som sa vyskúšať prijímačky na bakalárske štúdium architektúry. Vôbec som sa nepripravovala, ale zobrali ma. Takže tento rok som mala šialený. Študovala som na dvoch oboroch – magistra na Fakulte výtvarných umení a bakalára na Fakulte architektúry VUT.
Inšpekcia na Považí stopla kontroverzný predaj drog z automatov, predajcovia porušovali zákon Čítajte V Banskej Bystrici ste boli počas pandémie...
Študovala som prvý rok v Banskej Bystrici a potom začala korona. Veľa času som trávila doma, ale bolo to super. Bola som v ateliéri pána profesora Miroslava Brooša. Mali sme dlhé online konzultácie a bolo to intenzívne aj napriek tomu, že sme neboli v škole. Ja som mala priestor tvoriť, lebo bývame v dome. Ale mala som spolužiakov, ktorí skončili, pretože priestor nemali. Bol moment, keď som na dvore odlievala sochu Imra Weinera-Kráľa z duseného betónu. Musím ale povedať, že to, ako som vnímala umenie v čase, keď som bola na strednej a teraz, sa zmenilo.
V čom sa zmenilo?
Teraz vnímam umenie odbornejšie, vtedy som ho vnímala laicky. Na vysokej škole sa chodenie do galérií stalo mojou prioritou – až povinnosťou. Teraz je pre mňa bežná súčasť života chodiť za umením aj za hranice Slovenska, napríklad na Benátske Bienalle či iné svetové umelecké podujatia.
Vaše výstavy sú tvorené mnohými prvkami, nejde len o sochy na piedestáloch.
Mojím zámerom bolo do začiatku štúdia vychádzať z môjho života. Nechcela som, aby bola moja tvorba vzdialená od toho, kým som. Tým, že som od detstva robila veľa vecí a venovala som sa aj hudbe, chcela som spojiť objekt sochy so zvukom. Takže začínala som s objektovým sochárstvom, ale postupne som sa dopracovala k tomu, čo sa nazýva sound-art. V mojej bakalárskej práci som pracovala s nahrávkami, ktoré si už niekoľko rokov zbieram na mobil. Sú to nahrávky zvukov, rozhovorov, prírody, môjho hlasu. Tieto nahrávky som druhotne spracovala a tvorila som z nich nové kompozície.
K zvuku som pristupovala ako k materiálu. Nie ako hudobník, ale ako sochár. V rámci bakalárky som mala výstavu v Nástupišti 1-12 v Topoľčanoch. Pracovala som viac s performance a zvukovými objektami. Spolupracovala som so študentami tanečného konzervatória. Oni reagovali na môj zvuk a ja som reagovala na ich tanec.
Máte tému, námet, ktorý je vo vašej tvorbe prítomný?
Dôležitým prvkom v mojej tvorbe je pre mňa „recyklácia“ – či už fyzického materiálu, zvuku, myšlienky, nápadu alebo konceptu. V bakalárskej práci som recyklovala a znovu používala nahrávky a aj fyzický materiál, z ktorého som tvorila dielo. Išlo o papierové rúry, ktoré som naplnila zvukmi. Spracovávanie a recyklácie sú pre mňa alfou a omegou mojej tvorby a zároveň ma inšpirujú. Nie je to tak, že by som si sadla a zrazu by mi niečo napadlo. Žijem si svoj život, neustále premýšľam, vnímam okolie, a tak sa rodia nové nápady. Napríklad tento semester som začala pracovať s novým médiom, s digitálnou realitou.
