Prečo ísť plávať cez kanál La Manche? Ako povedal sir Edmund Hillary, keď zdolal Mount Everest: „Pretože tu je.“ To bolo štartové motto pätice diaľkových plavcov, ktoré sa do cieľa zmenilo v „Pomáhaj, lebo môžeš“.
„Už chvíľu potom, ako som v októbri 2019 na neďalekom štrkovisku Podhradské more pri Považskej Bystrici založil s tromi priateľmi klub Otužilcov a zimných plavcov z Podhradského mora, skrsol v mojej hlave nápad dotiahnuť to až po La Manche. Jednoducho mám v povahe, že keď sa má niečo robiť, tak sa to má robiť poriadne a naplno,“ zamýšľal sa po akcii vedúci partie Roman Klinčúch a pokračoval vo svojom rozprávaní:
„Keď som svoj nápad prvýkrát prezentoval na verejnosti, vyznelo to podľa reakcie ľudí, akoby som blúznil o niečom mýtickom. Nedal som sa odradiť. Naopak, začal som intenzívnejšie plávať, otužovať a zároveň hľadať informácie, ako by to cez ten bájny kanál išlo.

Jedného dňa som sa v Hlohovci v centre pre deti s DMO Pomoc druhému v Hlohovci, kde som pracoval ako masážny terapeut, zoznámil s Katkou, ktorá tam chodila na rekondičné pobyty so svojím synom Miškom.
Slovo dalo slovo, zistili sme, že máme jeden veľký spoločný koníček, zimné a diaľkové plávanie, a aj spoločný sen preplávať kanál La Manche. Už sme šli za svojím snom dvaja. Oslovili sme nášho trénera, Zoliho Makaia, prvého Slováka v ére samostatného Slovenska, ktorý La Manche preplával, a požiadali ho o odbornú pomoc, rady, vedenie, aby sa sen mohol stať skutočnosťou.
Vďaka jeho kontaktom sa nám podarilo zaregistrovať si oficiálny termín. Tam sa všetko začalo. Už to nebol iba sen. Bolo nám jasné, že iba dvaja by sme to nezvládli. Nemali sme žiadne skúsenosti, ale zato odhodlanie bolo veľké.
Písal sa rok 2021. Opäť som nadhodil v našom klube otužilcov tému La Manche. Povedal som, že už je aj termín, a spýtal sa ostatných, kto sa pridá. Ostalo ticho, ale odozva prišla. Dali sme sa dokopy piati s odhodlaním a vierou od prvého momentu, že to dokážeme. Okrem najmladšej Lucky Černej (19) nikto z nás nebol profesionálny plavec.