POVAŽSKÁ BYSTRICA. „Na ceste som tu a teraz. Až po nej si častokrát uvedomím, že som opäť iná, že ma to očistilo a nanovo nabilo,“ hovorí Anna Jančová, učiteľka, ktorá si na svojich cestách po Európe dokáže prečistiť hlavu.
K putovaniu po niekoľko stokilometrových trasách potrebuje len vlastné nohy a pár dobre zvolených topánok.
Anna Jančová je 56-ročná učiteľka angličtiny na považskobystrickom gymnáziu, ktorá letné prázdniny v uplynulých rokoch využíva na spoznávanie sveta, ale aj seba samej. Má za sebou pútnické cesty v Taliansku, Francúzsku a v Španielsku. Do svetoznámeho mesta pútnikov, Santiaga de Compostela, dokráčala dvakrát – v rokoch 2013 a 2023.
Jej prvej ceste v roku 2013 predchádzalo onkologické ochorenie. „V nemocnici som sa pýtala samej seba, aký mám životný sen. Vtedy som si povedala, že keď vyzdraviem, prejdem do Santiaga de Compostely. "
Faerské ostrovy sú miesto, ktoré praje introvertom. Krajina má viac oviec ako obyvateľov Čítajte A tak sa aj stalo. V rámci liečby však absolvovala náročné rádioterapie, ktoré jej organizmus oslabili. Rakovinu sa jej v roku 2011 podarilo vyliečiť, tak sa začala aktívne pripravovať na dosiahnutie svojej novej životnej méty – na vlastných nohách zdolať takmer tristo kilometrovú cestu Portugalskom a Španielskom.
„V roku 2013 som už bola fyzicky pripravená, už som mala dostatočnú kondičku.“
Každý si nájde cestu, akú potrebuje
Pre začiatok si vybrala trasu z Porta.
Anna Jančová
Anna Jančová je 56-ročná učiteľka angličtiny a ruštiny na považskobystrickom gymnáziu. Popritom sa venuje mentorovaniu pre Regionálne centrum podpory učiteľov. V roku 2021 bola nominovaná medzi desiatku učiteľov v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska. Nedávno jej vyšla v poradí druhá kniha s názvom Muži a cesty, ktorá sa viaže na putovanie do Santiaga de Compostely, ale aj na kráčanie po životných cestách.
Viac spomienok na svoje cesty predstaví na prednáške, 24. októbra vo Vlastivednom múzeu v Považskej Bystrici.
„Táto pútnická cesta je zaujímavá tým, že sa zbieha z rôznych strán. Poznám ľudí, ktorí tam prešli pešo dokonca z Levoče. Hovorí sa, že každý dostane také ´camino´ (cestu), akú potrebuje. Stretne ho tam to, čo mu treba. Ten, čo chce kráčať mlčky, kráča mlčky. Kto chce nájsť 20 kamarátov, tak ich tam naozaj nájde. Sú ľudia, ktorí sa tam zoznámili a mali z toho aj partnerský vzťah.“
Pre ňu bolo putovanie zadosťučinením po chorobe. Bola vďačná, že to jej organizmus zvládol a dokázal zniesť takú veľkú záťaž.
„Svet vnímate inak, keď kráčate, ako keď sa veziete autom. Za ten čas veľmi veľa zažijete, dobrého aj zlého, niečo stratíte, zmoknete, aj ste v strašnom suchu. Keď idete autom, tak sa nestane nič.“
Človek sa dostáva akoby k prapodstate bytia, stará sa o svoju stravu, nocľah, a aby mal v poriadku nohy. V bežnom kolobehu dňa sa môžeme ľahko stratiť v povinnostiach, ktoré nás od rána zaplavujú. Počas putovania však človek stíha veľa nasávať a veľa premýšľať.
Ďalej sa dočítate:
- že Santiago de Compostela už stráca svoje čaro,
- že bola už aj na konci sveta,
- že pri putovaní je starostlivosť o nohy zásadná,
- prečo odporúča chôdzu každému.
„Tým, že žijem intenzívny život plný podnetov, mám pocit, že na cestách vlastne k ničomu nedôjdem. No krásne sa mi vyčistí hlava. Na ceste som tu a teraz. Až po nej si často uvedomím, že som opäť iná, že ma to očistilo a nanovo nabilo.“
