KAMILA KVASNICOVÁ našla záľubu v písaní už v detstve. Keď zožala svoj prvý úspech na literárnej súťaži, začala písať ešte viac. Svoju tvorbu neustále posúvala ďalej a tento rok sa stala laureátkou Ceny Kultúrneho centra Kláštor a svoju tvorbu predčítala na festivale Novotvar.
Rodáčka z Považskej Bystrice aktuálne študuje v Brne psychológiu na Masarykovej univerzite a popri štúdiu stále tvorí.
Pamätáte si, kde sa začala vaša spisovateľská cesta?
Ja som písala odkedy si pamätám. Vždy som mala príbeh alebo niečo v mojej hlave. Do zošitku som si napísala dve, tri strany. Pamätám si, že na prvom stupni sme mali nejaké tvorivé písanie. To ma bavilo. A potom, na druhom stupni som tvoriť fanfikcie (text, ktorý vychádza z existujúceho diela, napríklad knihy, filmu, seriálu, a je písaný fanúšikom tohto diela, pozn. red. ).
Návrhárka Štraneková: Materiálu alebo starým veciam treba dať druhú šancu Čítajte Na slovenčine sme písali slohy a moja učiteľka jednu z prací poslala do súťaže. Umiestnila som sa druhá. A vtedy mi došlo, že síce neviem, čo presne robím, ale asi mi to ide a celkom ma to baví. Postupne som sa prestala venovať fanfikcie, lebo už som chcela svoje postavy, riešiť svoje veci. Keď som sa začala hlásiť do súťaží, začala som písanie brať vážnejšie. Teraz je to niečo, čomu sa aktívne venujem.
Jednou z literárnych súťaží sú aj Medziriadky, na ktorých ste boli úspešná niekoľkokrát. Čím vás zaujala práve táto súťaž?
Bolo to dávno, v roku 2017. Veľa som vtedy o Medziriadkoch nevedela, len som si hovorila, že to vyzerá dobre. Vôbec som nevedela, že je tam pridaná hodnota pobytu s ďalšími výhercami, rozbory a podobne. Ale páčilo sa mi, že tam bolo niečo viac, ako len prísť na vyhodnotenie, dostať cenu a ísť domov.
Ako si spomínate na váš prvý Medziriadkový zážitok?
Pamätám si, že som nevedela do čoho idem, takže pre mňa tam bolo veľmi veľa šokov. Pamätám si na, na prvý rozbor môjho textu. Vtedy som si uvedomila, že je veľmi veľa vecí v texte, na ktorých sa dá pracovať a dá sa rozoberať do nekonečna. Tiež som tam zistila, že slovenská literatúra existuje a je živá.
Máte pocit, že mladí autori na Medziriadkoch sa vnímajú ako konkurencia?
Vôbec si to nemyslím. Práve naopak. Je tam vzájomná podpora, sú tam ľudia, ktorým môžem svoj text ukázať. Ja to vnímam veľmi upokojujúco, pretože bežne nie som v kontakte s ľuďmi, ktorí sa tiež venujú písaniu. Na Medziriadkoch som stretla veľa podobne zmýšľajúcich ľudí. Dalo mi to pocit, že nie som sama, že nie som divná a mám šancu zdieľať svoje skúsenosti. Mne príde veľmi fajn vidieť, ako píšu iní ľudia a uvedomiť si, že to, že píšeme inak alebo máme k veciam rôzne prístupy nie je vôbec zlé.
Od roku 2017 ste sa zúčastnili každý rok?
Asi dvakrát nie, lebo som nemala text alebo som nemala text, ktorý by som chcela poslať.
O akých témach vás baví písať najviac?
Niekedy mám pocit, že už som svoju tému našla, potom zistím, že nie. Kedysi mi mama povedala, že píš zo života, tak teraz si robím srandu, že píšem také veci zo života. Ale poslednú dobu ma baví rozoberať ľudské vzťahy, čo všetko sa tam môže odohrávať, alebo sa takmer odohrá, čo všetko môže byť zlé a ťažké. Baví ma písať o veciach, ktoré som si odžila pred pár rokmi a teraz sa dostanú na povrch. Ale myslím, že v nejakom bode sa to zmení.
Pokiaľ zvolíte nesprávne topánky, pravdepodobne skončíte, hovorí pútnička, ktorá prekráčala Európu Čítajte Malo detstvo a vyrastanie v Považskej Bystrici vplyv na vašu tvorbu?
Asi nemám pocit nejako vedomo, že by ma to ovplyvnilo, ale rada by som tú skúsenosť preskúmala v písaní. Mala som istý čas nápad, že napíšem texty, ktoré budú vychádzať z vyrastania v Považskej Bystrici, ale myslím, že to ešte bude musieť chvíľu počkať na svoj čas.
Máte pocit, že už má vaša tvorba nejaký poznávací znak?
Veľmi by ma zaujímalo či niečo také mám, pretože dostávam spätnú väzbu, že nejaké veci už sú rozoznateľné. Pracujem s motívmi, snažím sa fungovať len v náznakoch, ale neviem povedať či už mám niečo špecifické. Ešte si netrúfnem niečo také tvrdiť.
