POVAŽSKÁ BYSTRICA. Aj hendikepovaní ľudia majú v tejto spoločnosti miesto. Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici už ôsmykrát vo svojich priestoroch víta členov občianskeho združenia VZOSTUP5, ktorým zdravotné postihnutie nedovolí dospieť a nepriazňou osudu sa tak stali večnými deťmi.
Pracovníci múzea pre nich pripravili sériu predvianočných stretnutí, na ktorých si cibria jemnú motoriku a zároveň si vlastným pričinením vyrobia niečo pekné.
„Aj hendikepovaným ľuďom, ktorých inštitúcie bežne nevolajú, sme chceli pripraviť zážitkový program. Chceme aj verejnosti ukázať, že aj takíto ľudia sú tu, že patria do spoločnosti, a že aj oni sa chcú umelecky a kultúrne vyžiť,“ opísala Dominika Kukučová z Vlastivedného múzea, ktorá sa podieľa na organizácii stretnutí. Konajú sa každý pondelok od 11. novembra do 9. decembra.
Na vlastnej koži si vyskúšala liečebné hladovanie. Nejedla takmer dva týždne Čítajte Precvičujú si jemnú motoriku
Pri kreatívnych aktivitách sa snažia využívať prevažne prírodné materiály, ako drevo, papier, filc, servítky či látky.
Zo stretnutí si klienti odnesú napríklad dekorovanú drevenú škatuľku, podložky pod hrnček, vyrobia si náramky z gombíkov, papierový vianočný stromček s filcovými doplnkami, ale aj obliečku na vankúš, zdobenú výtvarnou technikou linoryt.
Cvičia si tak pamäť, podnecujú svoju fantáziu a precvičujú jemnú motoriku rúk.
„Ide o špecifickú skupinu ľudí, ktorí si vyžadujú osobitý prístup bez predsudkov a priateľskú atmosféru. Po rokoch spolupráce možno konštatovať, že pokroky v socializácii a aj v jemnej motorike sa u klientov skutočne zlepšujú,“ doplnila Kukučová.
Ešte sa dočítate:
- ako sa deťom páčia tieto stretnutia,
- kedy vzniklo združenie VZOSTUP5,
- aký program pre svojich členov organizujú.
Vytvorili si puto
Podľa jej slov si už s členmi združenia vytvorili puto. Aj tí, ktorí boli predtým uzavretí, už komunikujú bez problémov a zároveň majú veľkú chuť pracovať.
„Je tu úžasná atmosféra, pracovníci z múzea sú milí a príjemní a tie deti to cítia. Potrebujú ľudí, ktorí vedia s nimi pracovať, a ktorí ich prijímajú takých, akí sú,“ priblížila členka združenia a mama jedného z detí Dana Domanická. Oceňuje vľúdny prístup, a že sa na deti netlačí.
„Niečo si urobia sami, s niečím im pomôžu, no deti sú potom šťastné, doma si ten výrobok aj dva dni obzerajú. To by hocikto pre nás neurobil, sme za to veľmi vďační.“
