POVAŽSKÁ BYSTRICA . Nie je ľudová kultúra ako ľudová kultúra. Tá naša, pravá slovenská si neoblieka kroje s prvkami cudzích národov, pri zobrazovaní ľudových motívov nesiaha po fotobanke. Naša ľudová kultúra je niečo, čo nás ako národ reprezentuje, preto ju treba vedieť vnímať do hĺbky.
Na Slovensku sú ľudia, ktorí si zachovanie tradičnej ľudovej kultúry vzali za cieľ a populárnou formou vzdelávajú o histórii našich predkov. Jedným z nich je aj MILAN JANKOVIECH, vedúci folklórneho súboru Považan z Považskej Bystrice. Roky prináša na javisko tradičnú ľudovú kultúru z pôvodnej Trenčianskej stolice a pre hodnovernosť zobrazenia siaha po archívnych materiáloch.
V najnovšom, emóciami nabitom predstavení Drucori, budú mať diváci možnosť uvidieť príbeh drotára Ondreja, ktorý sa vydal na svoju poslednú drotárku a cestou spoznáva obyčaje typické pre jednotlivé oblasti.
Tešia sa a majú chuť pracovať. Ľuďom so zdravotným postihnutím v múzeu pripravujú kreatívny program Čítajte Premiéru bude mať už začiatkom decembra. Pre všetkých ostatných pripravuje folklórny súbor Považan v spolupráci so Slovenskou televíziou jeho sfilmovanú verziu, ktorá bude mať premiéru na jar 2025.
Kedy začal vznikať program o drotárovi Ondrejovi v predstavení Drucori?
Program vznikal v mojej hlave súbežne s predstavením Veronka, príbeh siroty, ktorý mal premiéru minulý rok. Reálne sme ho začali nacvičovať pred ôsmimi mesiacmi. Program je úplne nový, sú tam nové choreografie, takže bola to fuška.
Predstavenie Drucori je súčasťou trilógie. Prvé predstavenie s názvom Amerikáni bolo o mužovi, ktorý sa nevrátil domov a doma zanechal ženu v požehnanom stave. Druhý program bol o Veronke, o jeho dcére, sirote. Tento príbeh sa skončil odchodom jej muža na drotárku, za prácou. Plynule tak nadväzuje na tretí, záverečný program.
Siahli ste po silných príbehoch.
Všetky programy boli plné emócií, pretože o tom ten život naozaj bol. Trilógiou mapujeme niektoré problémy z povojnových čias ako vysťahovalectvo, nárast sirôt či útlm drotárov, ktorí mali vo svete dobré meno a náhle prišli o živobytie. Trenčianska stolica sa nazývala aj Drotária, bolo to remeslo typické pre náš región.
Dá sa povedať, že okrem tanečníkov a muzikantov sa stávate aj hercami?
Kedysi sa robili predstavenia tak, že sa program vyskladal z čísel. Aj keď to bolo vynikajúco zahrané a zatancované, chýbala tomu duša. Príbeh a emócia. Ľudia pracovali s rôznymi emóciami, veľa prvkov ľudovej kultúry vznikalo na základe rôznych životných situácií. Nie všetko bolo len o radosti a veselosti. Preto som chcel, aby divák dostal aj pridanú hodnotu.
V posledných dvoch predstaveniach sa nám to podarilo, ľudia sa aj zasmiali, aj si poplakali. Niektorí mi hovorili, že sa v tom príbehu videli, a že to celé preplakali. Aj moji dvaja pradedkovia boli v Amerike, námet som čerpal zo svojej rodiny. Prababka zas bola sirota, čo prišla o manžela.
Ešte sa dočítate:
- v čom vidí v televízii gýč,
- prečo je podľa neho zmätok v zobrazení tradičnej ľudovej kultúry,
- že Slovenská akadémia vied nechce sprístupniť archívy,
- že pred predstavením realizujú výskum v danej lokalite.
Možno aj vďaka tejto pridanej hodnote si vás všimla Slovenská televízia.
Televízni producenti sledujú, čo sa deje vo folklórnom dianí. Nás oslovil štáb, ktorý má na starosti hitparádu Kapura. Pôvodne plánovali spracovať päťdesiat minútový film o programe Veronka, nakoniec sa rozhodli pre náš nový program Drucori. Potešilo nás to, aj keď sme boli vo veľkom predpremiérovom zhone, no bola to ponuka, ktorá sa neodmieta.
Natáčali ste už niečo podobné?
S televíziou máme skúsenosti vďaka šou Zem spieva, v rámci nej sme natočili veľa scénok. Dlhodobo spolupracujeme aj s tvorcami programu Kapura. Nedávno sme v spolupráci s Filmovou katedrou na VŠMÚ natáčali film Morena, kde účinkovali predovšetkým najmladší členovia zo súboru Mladosť.
Koľko ľudí sa podieľalo na tvorbe filmu?
Považancov bolo 65 a z televízie prišiel 12-členný štáb. Sme radi za túto príležitosť, pretože naše úsilie sa tak dostane medzi širšiu verejnosť. Tím, ktorý sa podieľal na vzniku programu, je však široký. Ja som ho síce pripravil autorsky a choreograficky, no hudobnú časť výborne spracoval Dobroslav Kortman.
V programe je potrebných veľa nových krojov a rekvizít, peniaze od sponzorov alebo cez projekty na ne zariadil Miloš Sčotka. Pomohla aj Základná umelecká škola Imra Weinera Kráľa v Považskej Bystrici, ktorá nám pripravila masky a scénu. A mnoho ďalších.
Natáčali ste v Jahodníckych hájoch, v Múzeu slovenskej dediny pri Martine. Prečo práve tam?
Vybrala si to produkcia, no nemal som nič proti, pretože sú tam zastúpené lokality aj od nás.
