Bol najlepším strelcom v československej i v slovenskej lige. Bol to unikát, ktorý sa nikomu inému nepodaril. S futbalom začínal v Púchove, jeho kariéra je najviac spätá s Interom Bratislava. Hrával i v Spartaku Trnava či v japonskom tíme Urawa Red Diamonds.
Počas kariéry nastrieľal úctyhodných 108 gólov. V roku 2010 neúspešne kandidoval na post prezidenta Slovenského futbalového zväzu. Po hráčskej kariére sa stal trénerom.
„Môžeme si prosím zavolať o pol hodinu, som na ceste domov z tréningu,“ ozval sa v telefóne 57-ročný ĽUBOMÍR LUHOVÝ.
Kde v súčasnosti trénujete?
Dva a pol roka trénujem v MFK Karviná kategóriu U19. Sedem rokov hrali celoštátnu súťaž s pražskou Spartou či Slaviou. Vlani sme vypadli, hoci po jeseni sme mali 25 bodov. Na jar sme však nezískali dostatočný počet bodov. Nastal prirodzený očistný proces. Dosť som vtedy pendloval medzi áčkom a béčkom. V tejto sezóne som sa vrátil k tejto kategórii. V klube máme profesionálne podmienky, pracujeme aj s cudzincami a ambíciou je vrátiť sa medzi elitu. Po jeseni sme zatiaľ s 10-bodovým náskokom na čele tabuľky.
Hral s majstrami sveta a ligu ako sopliak. Luhovému dal Slovan lekciu Čítajte V nedeľu ste si v exhibičnom zápase zahrali s bývalými spoluhráčmi z Interu proti Internacionálom Slovenska. Je príjemné si zaspomínať na futbalovú kariéru?
S Jurajom Obložinským som spojený od svojich 21 rokov, keď som sa vrátil z vojny. Prišiel vtedy do vedenia Interu. Sme kamaráti a za dlhé roky sme spolu dosť prežili. Vedel som dlhšie o tejto akcii (Deň Interu, pozn. red.). Tešil som sa, že stretnem bývalých spoluhráčov. Mám rád, keď si zaspomíname na staré časy. Na ihrisku som patril s Jarom Timkom, Martinom Obšitníkom či Ďusom Šimonom k najstarším.
Udržiavate sa stále v kondícii?
Samozrejme, aby som nebol príliš pribratý. Svojím zverencom sa už do toho príliš nemiešam, nie je to ani úplne vhodné. Keď máme na tréningu občas zábavu, zahrám si s nimi bago, ale to je všetko. Radšej idem niekam na turistiku.
Pochádzate z Púchova. Ako si spomínate na svoje futbalové začiatky?
Priali mi okolnosti, keďže som mal výborných mládežníckych trénerov. Významnú úlohu zohral v mojej kariére Janko Jozefovič, ktorý ma trénoval najskôr v doraste a potom ma ako osemnásťročného zobral do áčka, ktoré hralo národnú ligu. Nasadzoval ma už v príprave a od druhého či tretieho kola som hrával stabilne v základnej zostave. Z púchovského futbalu vzišli bratia Tománkovci, Chovancovci i Luhoví. Mali sme kvalitnú základňu a pri návrate do Púchova sa vždy rád stretnem s trénermi z tohto obdobia.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo uprednostnil Spartak Trnava pred Slovanom Bratislava,
- aká bola nálada v Trnave po pamätnom zápase v Rimavskej Sobote,
- v Spartaku bol najlepším strelcom ligy, ale odišiel kvôli trénerovi Galisovi,
- čo povedal o geniálnom Petrovi Dubovskom a na ktorý gól nikdy nezabudne,
- aké boli bratislavské derby zápasy Interu proti Slovanu,
- ako zvládal prechod z hráčskej kariéry do bežného života,
- ako sa uchádzal o post prezidenta SFZ a čo priniesol Ján Kováčik.
Ťahal vás vo futbalovom raste aj o štyri roky starší brat Milan?
Bol mojou najväčšou motiváciou. Vtedy sme nemali cez médiá prístup k zápasom v zahraničných ligách. Maximálne sme videli nejaký ligový či reprezentačný zápas. Zahraničné vzory sme nevideli, tak sme si ich vytvárali zo slovenských či českých hráčov. A ja som mal jedného takého doma. Jeho futbalové kroky boli motivujúce.
Neskôr prestúpil do Slovana, odkiaľ ste dostali tiež ponuku. Napokon ste však v devätnástich prestúpili do Interu. Prečo?
Bol som polroka v áčku Púchova, keď mi po jesennej časti zakopali na dvere zástupcovia Slovana.
