SILVIA DA COL HEISAR sa pred ôsmimi rokmi odhodlala na záchranu významnej národnej kultúrnej pamiatky v Ladcoch, pôvodom barokového kaštieľa z 18. storočia, ktorý sa v priebehu 20. storočia dostal do havarijného stavu. Pochádza z Ilavy, no v súčasnosti žije a pracuje v Taliansku. Na svoj rodný kraj však nikdy nezanevrela.
Z pýchy Ladiec vytvorila kultúrno-kreatívne centrum, ktoré prepája komunity a vďaka citlivej rekonštrukcii slúži predovšetkým miestnym. Jej snom je v areáli kaštieľa vybudovať domov dôchodcov, no vydala sa po kľukatej ceste plnej prekážok. Ako hovorí, práce sa nebojí a postupnými krokmi sa k svojmu cieľu približuje.
Za jej odhodlanie pri rekonštrukcii kaštieľa a spoluprácu na lokálnej úrovni ju v novembri ocenilo aj Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici.

Kaštieľ, ktorý vlastnil rod Motešických je najstaršou a najvýznamnejšou stavbou v Ladcoch. Vedeli ste o ňom, keď ste ešte žili v Ilave?
Vtedy som o kaštieli nemala vôbec žiadne informácie, dopracovala som sa k nemu až v roku 2015, keď mi kamarátka Janette Šedová povedala, že je na predaj. Mojim snom bolo urobiť tam domov dôchodcov.
Stále máte zámer vybudovať v ňom domov dôchodcov?
Áno, stále máme tento zámer a budem šťastná, ak sa nám to podarí. Myslím si, že každý človek má nárok na dôstojnú starobu. Na starých ľudí sa veľmi zabúda, a pritom každý v sebe ukrýva životnú múdrosť a skúsenosť. Želala by som si vytvoriť z kaštieľa kultúrno-kreatívne centrum, ktoré prepojí rôzne generácie. Starší ľudia nám môžu odovzdávať staré múdrosti a remeslá, ktoré zanikajú. Chcela by som, aby tam chodili aj deti z vedľajšej škôlky a jasličiek.
Kedy ste odišli do Talianska?
Keď som mala 21 rokov, v roku 2001, lebo ma nezobrali na vysokú školu. Mojim snom bolo stať sa fotografkou, a keďže som nemohla ísť na vysokú školu, tak som si išla zarobiť peniaze na fotoaparát do zahraničia.
Cítili ste po čase potrebu prepojenia so Slovenskom?
Ja milujem Slovensko, som Slovenka, ktorá sa vždy s veľkou láskou vracia domov. Je to nádherná krajina a dnes vidím, čo by sa tu dalo spraviť inak, keď sa chce. Preto sa snažím kúsok života, ktorý žijem v Taliansku preniesť na Slovensko.
Tento celý projekt rekonštrukcie kaštieľa nebol jednoduchý, nejdem po už vyšliapanej cestičke, no o to viac je to pre mňa dôležitejšie a poučné. Verím, že všetci by sme mali ísť za svojim cieľom a pri prekážkach necúvnuť, pretože práve tie nás posúvajú vpred.
Aké boli vaše pocity, keď ste prvýkrát kráčali svojim kaštieľom?
Povedala som si uf, je to dosť veľké, ale ja sa práce nebojím. Keď to nevyskúšam, tak nikdy nezistím, či sa nám to podarí. A podarilo sa. Najväčšia vďaka patrí mojej rodine, mojim priateľom obci a všetkým ľudom, ktorí nám prišli pomôcť. Neviem, či by sa mi aj na sto toaletných papierov zmestili všetky tie mená ľudí, ktorí nám doteraz pomohli. To prepojenie komunít sa mi veľmi páči.
Ešte sa dočítate:
- v akom stave bol kaštieľ pred rekonštrukciou,
- akú časť kaštieľa zatiaľ zrekonštruovali,
- či sú priestory vhodné pre domov dôchodcov.
Prekvapil vás záujem miestnych?
Áno, som zaň veľmi vďačná. Na začiatku to tak nevyzeralo, ľudia si myslia všeličo, ale keď sa začalo viditeľne prerábať, uverili, že je to na dobrý úmysel a to je to najdôležitejšie. Snažíme sa, aby z kaštieľa, ktorý nám tu niekto zanechal, malo úžitok čo najviac ľudí.
V akom stave bol, keď ste ho prevzali?
Kaštieľ mal povybíjané všetky okná, boli tam len múry s dierami, strecha, do ktorej pršalo a v pivnici dva metre vody. V neprerobených častiach je voda doteraz, keďže prší dovnútra. Na jednej strane mi je ľúto, že ľudia všetko rozkradli. Od zábradlia, radiátorov, káblov a elektrických skriniek, na druhej strane im ďakujem, lebo sme to nemuseli dávať preč my.