Keď ho vidíte na ihrisku, nepovedali by ste, že mu chýbajú len tri roky do štyridsiatky. Stále je vitálny, šikovný a nepredvídateľný. Trikrát sa stal najlepším hádzanárom Slovenska. Po návrate do Považskej Bystrice ukončil so spoluhráčmi nadvládu Tatrana Prešov.
„Bolo to ako z rozprávky. Vrátil som sa a ihneď sme získali titul. Vlani sme skončili druhý, ale s fanúšikmi sme oslavovali ešte viac ako pred rokom,“ priznal 37-ročný ĽUBOMÍR ĎURIŠ.
Takmer každý malý chlapec chce hrať zväčša futbal alebo hokej. Prečo ste si vybrali hádzanú?
Bol som na jednom futbalovom tréningu, kde ma postavili do bránky. Iný šport som už neskúšal. Na základnej škole robili hádzanársky výber, kam som šiel s kamarátmi. Ihneď sa mi to zapáčilo. Začal som hrať od štvrtého ročníka, keď som mal jedenásť. Bol to vtedy bežný vek, v súčasnosti už začínajú deti skôr.
Považská Bystrica je dlhoročnou hádzanárskou baštou. Vnímali ste to už ako dieťa?
Samozrejme, bol to vždy šport číslo jeden. V minulosti aj v súčasnosti. Chodili sme sa pozerať na mužov, čo nás motivovalo. Mali sme svoje vzory. Už ako žiaci sme všetko vyhrávali, čo bol dôležitý impulz, aby nás to bavilo stále viac. Boli sme dobrý ročník. Vo všetkých kategóriách sme hrávali o majstra Slovenska. Darilo sa mi aj osobne, na turnajoch som získal viaceré ocenenia.
So Spartakom chcel titul, bol najlepším strelcom ligy. Odišiel však kvôli Galisovi Čítajte Hádzaná je jedným z najtvrdších kolektívnych športov. Ako ste si zvykali na neustále údery a modriny?
Zvykol som si tréningami. Hovorím si, že futbal nie je taký kontaktný, ale keď si ho idem zahrať s partiou v Piešťanoch, mám pocit, že je to dosť tvrdý šport. Vidím, aké sú tam fauly. Hádzaná je tvrdá, ale férová. Vieme, čo si môžeme dovoliť. Na ihrisku to vyzerá nemilosrdne, veľakrát to aj je, ale ako hráči s tým už počítame a vieme s tým pracovať.
Vždy ste hrali strednú spojku?
Väčšinu kariéry som odohral v strede. Paradoxom je, že u mužov v Považskej Bystrici som najskôr hrával na krídle. Moju prvú sezónu, v ktorej sme získali titul, som veľa nehrával. Ďalší ročník sa zranil ľavák a tréner ma dával ako záskok na pravé krídlo. Odohral som tam polroka.
Ako ste si v mladom veku zvykli na túto zmenu?
Bol som rád, že hrávam a bolo mi jedno na akej pozícii. Darilo sa mi, tréneri boli spokojní. Hral som finále ligy v tíme nabitom veľkými hráčmi a legionármi. Zrazu som bol na palubovke s mojimi vzormi. Podporovali ma a tým, že sa mi darilo, to bolo skvelé.
Stredná spojka je rozum mužstva, špílmacher, ktorý rozhoduje o dianí na ihrisku. V čom je tento post výnimočný?
Riadim celú ofenzívu tímu, všetci idú podľa mňa. Čo poviem, to sa hrá. Stále mám kontakt s loptou, všetky akcie idú cezo mňa a mám veľkú zodpovednosť pri rozhodovaní. Keď to stredná spojka zle riadi, hrá zle aj celý tím. Tak, ako má zadák najväčšiu zodpovednosť v obrane, ja ju mám v útoku.
Patríte k subtílnejším hádzanárom (175 cm, 70 kg). Aké je to presadiť sa proti takmer dvojmetrovým výšavám?
Je to náročné, najmä fyzicky, keďže sú silnejší a väčší. Preto musím byť šikovnejší. Postaviť si to tak, aby som predvídal, čo urobia a zároveň, aby nevedeli, čo vymyslím. Musím to kompenzovať takýmito vecami.
V rozhovore sa dočítate
- Prečo svoje najlepšie roky strávil v Hlohovci a neodišiel do zahraničia,
- ktorí dvaja hádzanári boli jeho detskými vzormi,
- ako sa vysporiadal s veľkými očakávaniami po príchode na Považie,
- v čom vidí veľký hádzanársky boom v Považskej Bystrici,
- ako zvláda v 37 rokoch pôsobenie v klube i v reprezentácii,
- prečo sa rozhodol popri hádzanej aj pracovať,
- aké sú ešte jeho hádzanárske sny,
- môže si po kariére vyložiť nohy na stôl.
Aké je to zase brániť fyzicky vyšších a silnejších súperov?
Sú na to tiež nejaké systémy. Nemôžem ostať na šestke, lebo by ma prevalcovali. Tiež ich nemôžem nechať rozbehnúť. Musím v obrane viac predvídať. Je to o nohách, ktoré mám celkom rýchle. Využívam ich viac ako to, že sa s nimi budem pasovať jeden na jedného. V útoku chce každý strieľať góly, dať peknú prihrávku, ale neprekáža mi hrať ani v obrane.
Svoje najlepšie roky ste strávili v Hlohovci. Čo vám ostalo z toho najviac v pamäti?
Skvelá partia. Po príchode do Hlohovca nastal taký zlom, kedy som začal hrať veľkú hádzanú. Hrali sme európske poháre, skupinovú fázu Európskej ligy. Každý rok sme bojovali o majstra Slovenska, ale najmä celý tím fungoval na profesionálnej úrovni.
Na Slovensku tituly bral pravidelne Prešov, ktorý je dlhodobo ekonomicky najsilnejším klubom. Nedostali ste od nich ponuku na prestup?
