PIEŠŤANY/POVAŽSKÁ BYSTRICA. Mal lepšie čísla ako neskoršia hviezda NHL John Tavares. Nikdy však nebol draftovaný, ani sa nepredstavil v AHL. V sezóne 2008/2009 opustil zámorie a prestúpil do českého Třinca, kde sa však presadiť nedokázal. Do zámoria sa následne už nevrátil.
Iba tesne mu ušiel svetový šampionát v roku 2012, kde Slováci získali poslednú medailu z majstrovstiev sveta. O tri roky neskôr bol súčasťou národného tímu na šampionáte v Česku.
V roku 2017 kariéru PATRIKA LUŠŇÁKA na rok prerušil otras mozgu, ktorý utrpel po páde z motorky počas dovolenky v Chorvátsku. Zvažoval, že s profesionálnym hokejom nadobro skoncuje, no synove slzy ho presvedčili.
„Veľa doktorov mi hovorilo, že už by som nemal hrať profesionálne. Aj som zvažoval, že skončím. Keď som to oznámil synovi, rozplakal sa. Chcel ma ešte vidieť na ľade, aby som neskončil,“ zaspomínal si Lušňák.

Bol hokej vo vašom prípadne jasnou voľbou?
Otec ho hrával. Od malého chlapca ma viedol na ľad, kde som bol od troch rokov. Bolo jasné, kde bude moje miesto.
Mládežnícku kariéru ste perfektne rozbehli v dresoch Senice, Piešťan a Skalice, aby ste neskôr prešli do kanadskej OHL. Nečakane vám však ušli majstrovstvá sveta do 18 rokov v roku 2006. Šlo o veľké sklamanie?
V skalickej juniorke mi to sypalo. Zaradil som sa medzi najlepších kanonierov súťaže a pribúdali mi aj prihrávky. Napokon sme skončili strieborní na Duklou Trenčín. Bol som v tíme jeden z najmladších. Mal som za sebou už aj pár stretnutí v drese prvoligových mužov Piešťan. Spomínam si na premiéru, kde som tuším strelil hetrik do siete Levíc.
Bol som presvedčený, že sa na šampionát dostanem bez problémov, keďže sa mi skutočne darilo. O to viac som bol šokovaný, keď som v nominácii reprezentačných trénerov nefiguroval.
Od toho momentu som myslel už iba na odchod zo Slovenska do zámoria. Tak som to aj povedal agentovi, že chcem odísť čo najskôr.
Aj vám vysvetlili, prečo ste sa do záverečnej nominácie nedostali?
To je otázka na vtedajších trénerov. Je to už dávno. Nechcem sa v tom zbytočne rýpať. Je to za mnou. Skôr by som povedal, že následný odchod do Kanady bol najlepším krokom, aký som mohol urobiť. V drese Sudbury som prežil azda najkrajšie hokejové roky. Viedol ma tréner Mike Foligno, ktorý strávil dlhé roky v NHL a kam sa dostali aj obaja jeho synovia. Naučil ma správnemu prístupu k hokeju.

Ako ste v zámorí fungovali?
Najskôr som pol roka býval u trénera. Prakticky som nevedel po anglicky. Učiteľke na Slovensku som hovoril, že sa ju učiť nemusím, že sa ju naučím až v Kanade. Po pol roku som sa presťahoval do miestnej rodiny. Starali sa o mňa a dali mi voľnú ruku. Jediným pravidlom bolo, aby som nevymýšľal hlúposti.
Hoci sa vám v drese Sudbury darilo, nikdy ste neboli draftovaný. Ako blízko alebo ďaleko bola zmluva s tímom z NHL?
V zámorí mi vraveli, že draftovaný budem určite. Bodovo i herne sa mi darilo. Napokon sa situácia vyvinula tak, že po mne nikto nesiahol. Chvíľku som bol sklamaný, ale rýchlo som sa otriasol. Povedal som si, že nevadí. Veď množstvo hráčov neprešlo draftom a predsa sa presadili v NHL. Mojim cieľom bolo postupne sa prepracovať do AHL.
Lenže nešli ste do AHL, ale do českého Třinca. Čo vás zlákalo?
Třinec mi zmluvu ponúkal opakovane. Pravidelne som sa s jeho hráčmi pripravoval pred sezónou. Opakovane som ju odmietal. Až po šampionáte do 20 rokov prišla ponuka, ktorá sa už odmietala ťažko. Prehovorili ma a už som zostal.
Aj agent mi zdôrazňoval, že budem mať dvadsať rokov a potreboval by som už hrať pravidelne mužskú ligu. Bola to životná chyba.

Mal som sezónu dokončiť v zámorí. Mal som sezónu výborne rozbehnutú. Strelil som dovtedy 20 gólov , čo bolo priebežne o päť viac ako Tavares. A od leta sa následne presunúť do AHL.
V Třinci mal o mňa záujem manažment klubu. Zmenil sa však tréner, ktorý o mne veľa nevedel. Nedostával som toľko priestoru ako som očakával. Znížením minút na ľade klesali aj moje výkony. Po sezóne som si povedal, že musím odísť a šiel som do Skalice.
V sezóne 2011/2012 sa vám v drese Skalice darilo. Strelili ste 28 gólov a takmer ste sa dostali na svetový šampionát vo Fínsku, kde naša reprezentácia získala strieborné medaily.
Bojoval som o post najlepšieho strelca ligy. Premiérovo som sa dostal do reprezentácie. Z tímu som bol vyradený až medzi poslednými tesne pred šampionátom. Bola to sezóna, od ktorej som sa dokázal odraziť do Česka, kde som neskôr obliekal dresy Chomutova a Brna.
V jednom tíme ste si zahrali so skalickou legendou Žigmundom Pálffym. Aký bol?
So Žigom som v jednej formácii nehrával, ani som sa k nemu nepýtal. Byť s ním v kabíne bolo skvelé. Veľa som sa od neho naučil. Najmä pre mladých chlapcov bol vzorom. Zároveň bol riadny šoumen. Radi sme počúvali príbehy, ktoré neskôr rozprával aj v rôznych diskusných reláciách.
Bol na mladších hráčov prísny?
Bol, ale mal vo veciach pravdu. Chcel, aby mladíci na sebe pracovali a boli ctižiadostiví. Preto na nich bol tvrdý. Vedel v kabíne aj nakričať, ale nemyslel to v zlom. Potreboval mužstvo prebudiť, aby šliapalo lepšie. Nešlo o nič prehnané, ani si na nás nevybíjal zlosť.
Aj toto sa v článku dočítate
- Dostal sa v Bielorusku do kontaktu s prezidentom Lukašenkom,
- čo sa mu stalo na dovolenke v Chorvátsku,
- s akými problémami sa vysporadúval pri návrate na ľad,
- baví ho stále hrať prvú ligu?
Sezónu 2014/2015 ste strávili v Junosť Minsk. Aký bol život v Bielorusku?
Páčilo sa mi tam. Tešil som sa zo skutočnej zimy. Bežne bolo aj dvadsať stupňov pod nulou a všade bol sneh. Kúpili sme si sánky a syna sme všade vozili na nich. Našou halou bola aréna Čižovka, kde sa hrali majstrovstvá sveta v hokeji. Kabínu sme mali o veľkosti NHL čiže zhruba 1500 metrov štvorcových.