HORNÁ MARIKOVÁ. Hraničnú 12-kilometrovú turistickú trasu od horskej chaty Kohútka po Makov-Kasárne si obľúbili turisti, cyklisti aj bežkári. Hrebeňovka totiž ponúka nielen krásnu prírodu, ale aj úchvatné výhľady vo výške tisíc metrov nad morom.
Uprostred nej stojí malá drevená maringotka. Vykúkajú z nej dvaja dobrodruhovia Vlaďka a Víťa Vintrovci z Česka. Spojili vášeň pre prírodu so službou pre rovnakých nadšencov, akými sú oni.
Od augusta tam cez víkendy prevádzkujú bistro, z ktorého sa v každom počasí šíri vôňa teplej polievky a vareného vína. Bez prístupovej cesty, elektriny či tečúcej vody. Na prvý pohľad výzva, na druhý dôkaz, že keď sa niečo robí z lásky, všetko je možné.
Jednu z najväčších betónových sôch Panny Márie na Slovensku vyrobil automechanik z Papradna Čítajte Vlaďka sa pred pár rokmi vrátila z Nového Zélandu, kde strávila 16 rokov života. Podľa nej tam ľudia žijú viac v súlade s prírodou ako u nás a vonku trávia veľkú časť voľného času. „To, že sme vyšli z komfortnej zóny a začali sme si užívať prírodu, je pre mňa tou najväčšou hodnotou,“ hovorí.
Turisti, ktorí sú nadšení z nečakanej občerstvovacej stanice, sú pre ňu motorom, ktorý ju núti opustiť pohodlie vlastného domova a prísť na hrebeňovku za každého počasia.
Koľko návštevníkov k vám odhadom za deň zavíta?
Je to ťažké povedať, ale myslím, že približne dvesto ľudí. Ľudia už o nás celkom vedia a to nám robí radosť.
Prečo ste si vybrali práve hrebeňovku v Javorníkoch?
Vzniklo to úplnou náhodou, v Hornej Marikovej sme pred piatimi rokmi kúpili chalupu z 19. storočia, ktorá je tesne na hranici Česka so Slovenskom, priamo pod domom máme hraničné kamene. Chceli sme tam tráviť čo najviac času, preto sme začali rozmýšľať, ako by sa to dalo. Na hrebeňovku sme chodili často na vychádzky so psami, je to približne pol kilometra od chalupy. A vtedy sa zrodila táto idea, vyhliadli sme si miesto na rázcestí, odkiaľ je krásny výhľad.
Nápad sme ale nebrali príliš vážne, keďže sme nemali ani dostatok času. Najskôr sa nám podarilo otvoriť podobné bistro u nás v Strání na Morave a medzitým došlo k schváleniu projektu v Javorníkoch, ktoré sa nám podarilo otvoriť minulý rok v auguste. Je to plne mobilný stánok, ktorý spĺňa všetky požiadavky ochranárov. Ponúkame relatívne obmedzené služby, ale predovšetkým sa to snažíme robiť srdcom.
Turisti chodia za každého počasia. (zdroj: Vlaďka Vintr)Ako prebiehal schvaľovací proces? Bolo to na Slovensku zložitejšie ako v Česku?
Nepovedala by som, že to bolo zložitejšie, ale trvalo to dlhšie. Museli sme splniť veľa rôznych požiadaviek, ale tým, že sme sa rozhodli ísť skromnou cestou, sme si to veľmi uľahčili. Nechceli sme robiť biznis s veľkým „B“ ani tvoriť extrémne zisky.
Koľko to trvalo?
Nebolo to len o schválení, museli sme osloviť obec Papradno a Hornú Marikovú, obaja starostovia nám boli veľmi nápomocní. Ďalej sme museli osloviť majiteľov pozemkov, cez ktoré prechádzame, ako Mestské lesy Považská Bystrica a podobne. Všetci nám, našťastie, vyšli v ústrety a nehádzali nám polená pod nohy. V ústrety nám vyšiel aj majiteľ pozemku, na ktorom stojíme.
Ešte sa dočítate:
- prečo nepodávajú tvrdý alkohol,
- akým spôsobom prepravujú tovar,
- prečo by Vlaďka chcela organizovať kurzy prežitia v horách,
- aké poznatky si doniesla z Nového Zélandu.
Prevádzkovať bistro, ku ktorému nevedie prístupová cesta, nie je tam voda ani elektrina pre mnohých znamená veľký diskomfort. Ako to vnímate vy?
Robíme to hlavne preto, aby sme mohli byť v prírode a zároveň s ľuďmi. Je to určitý lifestyle, ktorý nám vyhovuje. Prináša slobodu, no zároveň nás obmedzuje. Prevádzku máme len počas víkendov, čo si vyžaduje svoju daň, no stále je to príjemnejšie, ako nechať sa zomlieť systémom dnešnej doby.
Chodia k nám ľudia, ktorí sa pýtajú, prečo ste to neurobili takto alebo takto. My sa na seba len pozrieme a povieme, že nám to takto stačí a sme radi, že tu vôbec môžeme byť. Myslím si, že s pokorou a v súlade s ekológiou sa to dá. Chceme byť súčasťou prírody a nenarušovať ju. Myslím, že práve tento prístup ovplyvnil aj schvaľovací proces.
Čo vám radia návštevníci? Čo by oni urobili inak?
Ľudia veľakrát nevidia nástrahy logistiky. Napríklad zisťujú, prečo nemáme čapované pivo. No pretože tam máme centrálu a sme radi, že vôbec svietime. Alebo prečo nemáme solárne panely – preto, lebo by nám na ne mohol spadnúť konár. Alebo prečo nemáme posedenie. Pretože nám to takto stačí a nadväzuje to na tunajšie podmienky. Nechceme, aby sa nám tam zhromažďovala horda ľudí. Nám ide hlavne o to, aby sa človek osviežil, pokochal sa výhľadom a aby pokračoval ďalej. Je to s ohľadom na zvieratá a biokoridor, ktorý tam je.
