POVAŽSKÁ BYSTRICA. TINA PAHOLÍK HAMÁROVÁ je 34-ročná Považskobystričanka, ktorá svoje domovy nachádza na rôznych koncoch sveta. USA vystriedala Austrália, po nej nasledovali Spojené arabské emiráty a čoskoro má v pláne odlet do Kanady.
Novinárka, ktorú životom sprevádza okrem manžela Lukáša aj láska k volejbalu, sa vie v novej krajine ľahko adaptovať aj vďaka športu. V Dubaji trénovala volejbal, popritom si užívala voľný čas v púšti a pomaly si zvykala na multikulturalitu jednej z najbohatších krajín sveta.
Svoju cestovateľskú vášeň pretavila do populárneho podcastu Všesvet a počas pandémie rozbehla s kamarátmi aj vzdelávací historický podcast Tak bolo.
„Myslím si, že ak sa ľudia naučia čítať históriu s porozumením, budú vedieť lepšie rozpoznať manipulatívne techniky aj dnes,“ hovorí.
Výnimočný objav jaskyniarov z Považia. V Súľovských vrchoch našli novú sieň so vzácnymi nálezmi Čítajte Ešte pred odchodom sme ju stihli odchytiť a príjemné stretnutie sme využili na rozhovor o Dubaji, podcastoch, dojmoch z návratu na Slovensko, aj o plánoch na najbližšie obdobie.
V roku 2021 ste vycestovali za prácou do Spojených arabských emirátov. Aký bol váš prvý dojem z Dubaja? Bol to pre vás kultúrny šok?
Asi najviac ma zo začiatku prekvapilo, že Dubaj nie je takmer vôbec prispôsobený chodcom, ani cyklistom. Mesto je skôr určené pre motoristov a bez nejakého vozidla sa tu veľmi ťažko pohybuje.
Je to najviac multikultúrne mesto, v akom som žila. Predtým sme boli dva a pol roka v Austrálii, ktorá je tiež veľmi multikultúrna, ale nie v takejto miere. V Dubaji žijú najmä prisťahovalci a iba 11 percent obyvateľov sú rodení Emirátčania. Nájdete tu obrovskú komunitu z Indie, Pakistanu, Filipín a z rôznych afrických a arabských krajín. Pamätám si, že ma na začiatku fascinovali food zóny v nákupných centrách, v ktorej každý vyzeral inak a jedol niečo iné. Bol to pre mňa akoby novodobý Babylon.
V rozhovore sa dočítate:
- že v meste zapadla vďaka volejbalu,
- čo ju v krajine prekvapilo,
- prečo začala tvoriť podcast o histórii,
- ako vníma politickú a spoločenskú situáciu na Slovensku.
Ako tamojšia spoločnosť vníma odlišné kultúry?
Je tam pomerne silný pracovný rasizmus, najmä ak pochádzate z krajín „tretieho sveta“. Ľudia z Európy majú v porovnaní s nimi omnoho lepšie podmienky – ako platy, ubytovanie a celkový životný štandard. Ľudia pracujúci v službách alebo naši zamestnanci ma oslovovali madam, môjho muža sir, čo mi prišlo ako návrat do čias kolonializmu.
Ľudia z tretích krajín sveta tam často žijú v hrozných podmienkach na to, aké je Dubaj bohaté mesto a koľko tam Európania dokážu zarobiť. Žijú v komunitách, kde zdieľajú malé priestory a svoje zarobené peniaze posielajú domov rodinám. V jednej izbe spolu žije aj desať ľudí. A aj medzi nimi existuje xenofóbia, napríklad Filipínky medzi seba nepríjmu ženu z Ugandy a podobne.
Čo vám pomohlo integrovať sa do spoločnosti?
Vždy som na to išla cez šport, pretože pre mňa to je najlepší spôsob, ako sa spojiť s ľuďmi. Takže prvé, čo som spravila bolo, že som si našla volejbalový klub a začala hrávať lokálnu ligu. Našla som si kontakty a kamarátky, ktoré nám pomohli sa v krajine zorientovať. Neskôr som si spravila trénersky kurz a začala som trénovať deti. Tiež sme sa spojili s lokálnou česko-slovenskou komunitou.
Je v infraštruktúre krajiny vidieť vplyv peňazí?
Určite to je na prvú vidieť na megalomanských stavbách, aj diaľnice sú veľmi dobre vybudované, no Dubaj je preplnený autami. Je tam vkuse zápcha, najmä počas hlavnej sezóny v zime. V lete sa odtiaľ všetci „odpracú“, lebo je tam na nevydržanie teplo.
