DUBNICA NAD VÁHOM. „Majorita dokáže vždy vyprodukovať nepriateľa. Môžu to byť Židia, Rómovia či komunita LGBTI. Je ľahké ukázať na niekoho, kto je slabší, že ujedá z nášho spoločného chleba. Hoci žije rovnaký život ako ostatní,“ myslí si Ján Púček, spolutvorca rozhlasového dokumentu Údolie.
Údolie. Miesto schované za bránami dubnickej zbrojovky obklopené hlbokým lesom. Miesto pre verejnosť skryté ukrýva pamätník na jednu z najtemnejších stránok dejín Dubnice nad Váhom.
23. februára uplynulo 80 rokov od hromadnej popravy 26 ľudí, ktorých nacisti postrieľali, ubili tupými predmetmi, sotili do hromadného hrobu a zasypali hlinou. Na niektorých telách sa nenašli známky po násilí, zadusili sa pod nánosmi zeminy.
Mysleli si, že horí vlak. Česká oceľová mašina sa na Považí postarala o nevšedný zážitok Čítajte Menšina, ktorá mala zaniknúť
Pokračovať v očisťovaní. Úryvok z tlače
"Slovenská verejnosť s radostným uspokojením a schválením prijala očistenie slovenského života od škodlivého židovského elementu. V tejto súvislosti však sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, že v očisťovacej akcii treba pokračovať ďalej, pričom bude treba očistiť Slovenský verejný život aj od nežidovských živlov, ktoré nežijú z poctivej práce a ktoré sú spoločnosti nielen na škodu, ale i na hanbu. Tieto živly demoralizujú, kazia svoje okolie a vplývajú rozkladne najmä na mládež. Vieme, urobilo sa už niekoľko opatrení proti nim, ale predsa je isté, že bez jednotného vedenia tejto očisťovacej akcii nemožno rátať so želaným úspechom. Máme tu na mysli odstránenie všetkých asociálnych živlov zo slovenského verejného života. Odstránenie cigánov zo slovenských dedín, znemožnenie žobrania tuláctva a tak ďalej. Táto očisťovacie práca nebude o nič menej dôležitá ako bola očisťovacej práca so Židmi. Možno teda očakávať, že po židovskej očisťovacej akcii aj táto ďalšia etapa očistenia Slovenska od asociálnych živlov vykáže radostný a úspešný výsledok." Gardista, tlačový orgán hlinkovej gardy, 28. 5. 1942.
Spisovateľ a scenárista Ján Púček spolu s Veronikou Hajdučíkovou zdokumentoval dobu, ktorá sa okrem Židov mala postarať aj o postupný zánik rómskej menšiny.
Čiže „nežidovských živlov, ktoré nežijú z poctivej práce, a ktoré sú spoločnosti nielen na škodu, ale i na hanbu,“ ako Rómov v roku 1942 označil politický týždenník Gardista.
Podľa Púčeka je to príbeh aj o súčasnosti. V rozhlasovom dokumente Údolie pracovali s výpoveďami dvoch ľudí, ktorí prežili krutý dubnický tábor, ale aj s dobovou tlačou. S novinami Gardista a Slovák, v ktorých vtedajšia politická špička dokázala veľmi ľahko nájsť nepriateľa Slovákov.
„Na začiatku je vždy slovo či gesto, ukázanie prstom. No koniec vie byť aj takýto tragický. Spoločnosť je taká silná a odolná, ako je schopná správať sa k svojim minoritám,“ uviedol Púček.
O masovej poprave Rómov dodnes nevedia ani mnohí Dubničania, tému sa v spoločnosti čiastočne podarilo oživiť vďaka občianskemu združeniu In Minorita.
„Stále sa nájdu ľudia, ktorých to prekvapí. Preto som si povedal, že tento príbeh treba znova vyrozprávať."
Pracovali v nútených táboroch
V roku 1941 bola zavedená pracovná povinnosť pre „cigánske obyvateľstvo“, čo znamenalo, že mnohí Rómovia boli posielaní na nútené práce do pracovných útvarov.
Ešte sa dočítate:
- že sa podieľali na stavbe "výstavných skríň" Slovenského štátu,
- v Dubnici nad Váhom zhromažďovali Rómov z celého Slovenska,
- ako vyriešili epidémiu týfusu Nemci,
- prečo Rómom týfus nakoniec zachránil život.
„Dva takéto tábory sa nachádzali aj na území Dubnice nad Váhom v oblasti dnešnej Murgašovej ulice,“ uviedol etnológ a romista Arne Mann zo združenia In Minorita.
Rómovia sa nedobrovoľne od roku 1942 podieľali na stavbách, ktoré boli "výstavnými skriňami" Slovenského štátu a neskôr aj socializmu. Zamestnaní boli na dokončovacích prácach, na stavbe prítokového a odpadového kanálu Váhu či na stavbe hydrocentrály. Pracovali v neľudských podmienkach, doslova ako otroci.
