DUBNICA NAD VÁHOM. "Veď ona nemôže robiť keramiku, keď nevidí,“ hovorili ľudia. SOŇA ZELISKOVÁ z Dubnice nad Váhom dokazuje, že to nie je o zraku, ale o tréningu. Svoje znalosti dokonca odovzdáva ďalej na keramikárskych krúžkoch.
Soňa nevidí už 35 rokov, no napriek tomu vníma život oveľa jasnejšie ako mnohí z nás. S humorom, odhodlaním a odvahou búra predsudky o hendikepe a prostredníctvom projektu Živá knižnica pomáha ľuďom pochopiť, že inakosť neznamená slabosť. V rozhovore sa podelila o svoje skúsenosti, výzvy aj radosti, ktoré ju na tejto ceste sprevádzajú.
Bojuje o každý nádych. 9-ročná Sofinka má ťažký priebeh astmy, pomáha jej len nákladná liečba Čítajte Už niekoľko rokov spolupracujete na projekte Živá knižnica. O čo ide?
Živá knižnica je projekt, ktorý na Slovensko priniesla Janette Maziniová Motlová. Je to moja skvelá kamarátka a podľa jej slov cigánka. Často pracuje s témou inakosti, pretože sama od detstva zažívala predsudky.
Dnes sa stretávame s predsudkami v rôznych podobách – voči ľuďom iného pôvodu, hendikepovaným alebo adoptovaným deťom a podobne. My, ľudia s inakosťou, fungujeme ako živé knihy, ktoré si čitatelia môžu „požičať“. Sme knihami, ktoré rozprávajú svoje životné príbehy.
Záujemcom ukazujem pomôcky, ktoré používam a hovorím im o pravidlách komunikácie s nevidiacimi ľuďmi. Rada vtipkujem, že mám život so silikónmi, aby si ma prišli „prečítať“ – a potom im poviem, že silikón mám vlastne len v očiach.
Majú ľudia záujem o stretnutie s inakosťou?
Áno, veľký. Ľudia majú možnosť pýtať sa na čokoľvek, no zároveň má každá kniha právo neodpovedať. Máme aj vtipné pravidlá požičiavania – napríklad, že s nami nesmú podložiť stôl alebo že si v knihe môžu použiť bankovku vyššej hodnoty ako záložku.
Ako to funguje?
Začínali sme v Iuvente (Slovenský inštitút mládeže) pre žiakov stredných škôl. Na základe upútaviek si u knihovníka vybrali knihu a potom prišli na konkrétne stanovisko. Ak je skupín veľa, máme časový limit dvadsať minút. Živú knižnicu si môžu objednať aj firmy. Nedávno som bola na americkej ambasáde v Bratislave – chceli sa naučiť, ako správne reagovať na ľudí s hendikepom.
Ešte sa dočítate:
- o tom, ako sa rozhodla byť šťastná,
- ako prišla o zrak,
- ako sa zrodila lásku ku keramike
- a o tom, ako by mali ľudia k nevidiacim vhodne pristupovať.
A vedia ľudia správne reagovať?
Mnoho ľudí nemá skúsenosti s nevidiacimi, takže chyby zažívam takmer denne. Napríklad na úrade, kde som s asistentkou, sa jej úradníčka spýta: „Ona sa vie podpísať?“ Akoby som bola mentálne postihnutá.
Alebo mi idú zasvietiť na toalete, lebo si myslia, že neviem nájsť vypínač. Keď poviem, že si na svetlo nepotrpím, konečne im to dôjde. Sú to veselé zážitky. To, ako niekto vyzerá, či má dredy, tetovanie, odlišnú farbu pleti vás môže v celkovom úsudku pomýliť.
