POVAŽSKÁ BYSTRICA. V mladosti hral futbal i hokej. Neskôr presedlal na rozhodovanie a následne na funkcionársku dráhu. Od roku 2010 stojí na čele Oblastného futbalového zväzu Považská Bystrica. Dvanásť rokov šéfuje Športovo-technickej komisii Slovenského futbalového zväzu. V súčasnosti je Ján Panák aj športovým riaditeľom MŠK Považská Bystrica. Rodák z Považskej Teplej sa nedávno dožil životného jubilea 70 rokov.
Vo futbalových štruktúrach ste známe meno. Boli zelené ihriská pre vás jasnou voľbou?
Býval som v Považskej Teplej, čo je kúsok od Považskej Bystrice. V lete sme hrávali futbal, v zime zas hokej. Na ľade som hral tretiu najvyššiu súťaž. S futbalistami Plevníka-Drienové sme boli účastníkmi krajských majstrovstiev, čo bola na tú dobu slušná súťaž.
Útočný klenot Depetris potrebuje čas, Považská Bystrica chce skončiť v hornej polovici tabuľky Čítajte Keď som mal dvadsaťsedem rokov, presedlal som z futbalu na rozhodovanie a postupne som sa začal aj funkcionársky angažovať. Najskôr v oblastnom zväze a postupne som prechádzal do vyšších štruktúr. Ako štyridsaťročný som skončil s pískaním a začal sa venovať delegátstvu a vo väčšej miere funkcionárskej činnosti.
Pätnásť rokov som na čele oblastného futbalového zväzu a dvanásť rokov som predsedom športovo-technickej komisie Slovenského futbalového zväzu.
Čomu ste sa počas aktívnych rokov venovali pracovne?
Najskôr som pracoval v Považských strojárňach. neskôr som začal podnikať. Moje aktivity smerovali do severného Česka, kde sme sa starali o údržbu tepelných elektrární.
Bol pre vás futbal celoživotnou vášňou?
Dá sa povedať, že áno. Na dedinách nebolo toľko možností, aké sa mladým ľuďom ponúkajú dnes. Buď ste hrali futbal a hokej, alebo ste nerobili nič. A v súčasnosti som ešte športovým riaditeľom MŠK Považská Bystrica.
Spomínali ste, že aktívnu kariéru ste ukončili už ako dvadsaťsedemročný. Prečo tak skoro?
Oženil som sa, prišli na svet deti. Pracoval som vo fabrike. Robil som vedúceho strediska, čo ma časovo dosť zaťažovalo. Niekedy som musel ísť do práce aj v noci. Mal som veľa povinností.
Rusko mu nebolo súdené, z Fínska bral striebro. Košický titul bol pre Hovorku splneným snom Čítajte Mnohí kamaráti boli v tom čase už rozhodcami. Nahovárali ma, aby som sa dal s nimi na rozhodovanie. A tak som na to nakoniec pristúpil.
Spomínate si na zaujímavé zážitky z ihrísk, keď ste po nich behali s píšťalkou?
Bolo ich veľa. Dnes sú mnohé aj vtipné, že sa na nich zasmejem, hoci v danom momente mi do smiechu príliš nebolo. Niektoré družstvá boli pokojné, iné viac temperamentné. To je však aj dnes. Vždy som sa snažil byť korektný, čo však nie vždy skončilo dobre. Udiali sa aj také veci, že ma obliali pivo, alebo mi škaredo vynadali. Nikdy to však neprerástlo do fyzických útokov.
Aj toto sa v článku dočítate
- Ako znáša tlak, ktorý so sebou vysoké funkcie prinášajú,
- prečo sa stal predsedom ObFZ Považská Bystrica až v 55 rokoch,
- ako vníma časté reorganizácie futbalových súťaží,
- čomu sa venuje aktuálne?
Napokon ste sa prepracovali do vysokých štruktúr Slovenského futbalového zväzu. Mali ste také ambície?
Keď už niečo robím, snažím sa to robiť dobre. Som taký človek. Keď som prišiel do západokraja, navrhli ma ako člena komisie rozhodcov, ktorej predsedal Vladimír Vnuk starší. Mal mimoriadne silnú pozíciu. Po čase sa vzdal a predseda zväzu Štefan Sapár navrhol za predsedu mňa. Nikdy som nevyvíjal aktivity, aby som stál v čele komisie. Okrem toho ObFZ Považská Bystrica bola v kraji nováčikom, keď nás preradili zo Stredoslovenského futbalového zväzu. Napokon ma zvolili a prejavená dôvera ma potešila.
