POVAŽSKÁ BYSTRICA. Dedina, ktorú ukrývajú hory, jediný prístup zabezpečuje ratrak boriaci sa v metroch snehu a divočina, akú už inde v Európe nezažijete – také je gruzínske Bakhmaro. Je to miesto pre skutočných lyžiarov a dobrodruhov, ktorí sa nezľaknú takmer kolmých svahov s hrúbkou pokrývky štyri metre, kde vypojenie z lyží znamená utopenie v snehu.
Jedným z nich je aj LADISLAV MAKAY z Považskej Bystrice, ktorý si tam prišiel zalyžovať už po druhýkrát.
"V takýchto podmienkach musíte byť s lyžami stotožnený. Nejde o to, či viete pekne lyžovať, ale musíte ich vedieť správne ovládať. Viackrát sme napríklad riešili, že človek spadol dole hlavou, po ramená zaborený v snehu s lyžami nahor,“ spomenul dobrodruh, ktorý sa nebojí výziev na svahu, ani pri lezení na skalách.
Očarila ho Antarktída aj divoká príroda na Aljaške. Fotograf z Považia bol od medveďov len pár metrov Čítajte Horolezectvo pre neho nie je šport, je to životný štýl, ktorý ho dostal na stenu Veľkého Kaukazu, kde v roku 1986 bojoval o prežitie.
"Človeka to zocelí lebo vie, že všetko končí až dole v krčme alebo doma, nikdy nie na vrchole alebo na polovici steny. A ortodoxní lezci alebo lyžiari si nevolajú záchranku, pokiaľ nemajú zlomené obidve nohy alebo ruky,“ hovorí.
Ladislav Makay (zdroj: Archív LM)O zážitkoch v divokom Gruzínsku, o gruzínskej náture a strachu z Rusov, ale aj o horolezectve, porozprával v rozhovore LADISLAV MAKAY.
V gruzínskej oblasti Bakhmaro ste boli lyžovať už po druhýkrát. Čím je toto miesto jedinečné?
Je to taká „malá“ dedinka o rozlohe asi ako od Bytče po Trenčín, nachádza sa tam zhruba tritisíc chatiek. Je to letné kúpeľné mestečko, ktoré je v zime úplne neprístupné. Počas chladných mesiacov tam s miestnymi žijú Švajčiari a česká enkláva, ktorá do oblasti zváža turistov.
Posledné parkovisko je vzdialené asi dve hodiny, do obývanej časti sa dá dostať len ratrakom. Chatky sú zapadnuté snehom a podmienky pre život veľmi náročné.
Ako vyzerá tamojšia príroda? Dá sa to prirovnať k Alpám?
Nie, Alpy sú skalnaté, v Bakhmaro sú predovšetkým holé kopce. Sú tam aj skalnaté hrebene a piliere, ale to je v zime všetko zasnežené. Kopce tvoria medze, ktoré na niektorých miestach majú sklon aj približne sedemdesiat stupňov. Ale snehu je tak veľa, že ho zadnou časťou lyže pretlačíte a spravíte si akoby plošinku.
Takéto podmienky sú vo svete unikátne. Podobný druh snehu má len Kanada alebo ešte Japonsko. V Európe už takúto divočinu nezažijete.
Ešte sa dočítate:
- že sa jeden lyžiar takmer utopil v snehu,
- prečo sa tam nedá lyžovať bez vodcov,
- aký vzťah s Rusmi majú Gruzínci,
- aké dojmy mal Ladislav Makay z Gruzínska,
- že v osemdesiatych rokoch na Kaukaze bojoval o život,
- a prečo je pre neho horolezectvo životným štýlom.
Je to určené pre skialpinistov?
Je to v podstate skialp, dá sa tam chodiť aj na pásoch, ale nás vozil na kopec ratrák.
Na pásoch by sme mohli za deň vyjsť tak maximálne desať kilometrov, spustili by sme sa raz a mali by sme dosť. Ratrak vás vyvezie aj desaťkrát za deň, aj keď je to tiež fyzicky náročné. Ešte tú siedmu jazdu vládzete ale pri ôsmej a deviatej sa vám už trasú nohy ako srnke.
Je to skôr freeride - lyžovanie vo voľnom teréne ako skialp. Jazdíte v čerstvom snehu, v ktorom ešte nikto predtým nešiel a robíte si svoju čiaru. A snehu je tam po pás, ale len vtedy, keď máte lyže. Ak by ste si ich vypli, tak sa tam utopíte.
Mali ste takú skúsenosť?
Jeden z účastníkov bol až príliš odvážny a strhol to do jarku, kde spadol a nevedel sa postaviť na lyže. Na prašnom kopci sa to ani nedá. Našťastie ktosi započul jeho výkriky, ale nebolo vidieť, kde je. Hľadať ho v trojkilometrových pláňach bolo veľmi náročné. Našťastie som ho zbadal a zbehol som k nemu do jarku. Lenže urobil zásadnú chybu, odopol si lyže, a v tom momente sa skoro utopil v snehu, pretože sa začal boriť hlbšie a hlbšie.
