POVAŽSKÁ BYSTRICA. Ako prvý kráčal vzduchom pri majestátnej Streche Slovenska – Kostoleckom dóme. Stopäťdesiat metrov nad úžinou a pod nohami iba popruh. Stabilný stred tela, ruky, ktoré niekedy aj hodinu vkuse udržujú balans a slúchadlá v ušiach.
ADAM KANIAK z Považskej Bystrice je držiteľom rekordov medzi Slovákmi v chodení vo výške – v highliningu. Bez jediného pádu dokázal prejsť 170 metrov dlhú trasu.
Zároveň je aj vynikajúci horolezec, tento rok pokoril slávnu horu El Capitan v Kalifornii, liezol v Patagónii a čoskoro má v pláne zdolať doteraz nezdolané šesťtisícovky v Pakistane.
O tom, aké je to kráčať vo výške, prečo to podľa neho nie je nebezpečný šport a čo sa stane, keď sa človek pozrie dole, porozprával v rozhovore ADAM KANIAK.
Cyklovýlety, ktoré hravo zvládnu aj deti. Okolie Považskej Bystrice ich ponúka hneď niekoľko Čítajte Čo vás priviedlo k lezeniu?
Moje obe sestry odmalička liezli, aj otec sa pohybuje v horolezeckej komunite, hoci sám sa tomu nevenuje. Intenzívnejšie to u mňa prepuklo na strednej škole. Odvtedy sa lezeniu venujem prakticky stále.
Kde sa práve teraz nachádzate?
Už niekoľko týždňov som v Adršpachu, mám to tu už skoro ako prechodný pobyt.
Máte za sebou plodný rok, kde všade ste boli liezť?
Bol som v Kalifornii v Yosemitskom národnom parku - tam sa mi dvakrát podarilo vyliezť na El Capitan, takú pomerne známu tisícmetrovú stenu. Cez zimu som bol v Patagónii, čo bol tiež super zážitok a plánujem sa tam ešte vrátiť. Čoskoro odchádzam na šesťtýždňovú expedíciu do Pakistanu, kde sa chceme pokúsiť vyliezť na dve panenské nedotknuté šesťtisícovky. Oba kopce majú okolo 6600-6700 metrov a nachádzajú sa v odľahlom regióne.
Čiže tam ešte nikdy nikto neliezol?
Presne tak. V sedemdesiatych rokoch boli nejaké pokusy, ale na vrchole ešte nikdy nikto nestál. Iné expedície tam doposiaľ neboli, lebo je to blízko pomyselnej hranice s Indiou –krajiny vedú pre tieto horské územia dlhotrvajúci konflikt. Posledné roky sa to však stabilizovalo, región sa otvoril turizmu a vznikol tak dobrý potenciál pre lezecké dobrodružstva.
Okrem lezenia sa venujete - na Slovensku unikátnej aktivite - highliningu. Aké bolo prvýkrát kráčať po lane vo výške?
Mne to hneď zo začiatku celkom išlo, taký ten mentálny aspekt nebol pre mňa veľký problém. Niektorí ľudia si na to jednoducho nevedia zvyknúť - sadnú si na lano a hneď im príde zle.
Ešte sa dočítate:
- prečo ide podľa neho o bezpečný šport,
- že je na Slovensku jedným z mála,
- prečo sa nemôže pozerať smerom dole,
- aké predpoklady by mal mať človek, ktorý to chce vyskúšať.
Kde to bolo?
Bolo to za Manínskou úžinou pri Bosmanoch - taká krátka pätnásťmetrová trasa. Vtedy sme ešte o tomto športe veľa nevedeli, napriek tomu sa mi ju podarilo prejsť bez pádu.
Horolezci sú známi tým, že si často v parku natiahnu lano, takzvaný slackline a kráčajú po ňom. Prečo? Trénuje sa tak koncentrácia?
Vzniklo to, myslím, v Yosemitoch ako taká kratochvíľa, keď sa práve neliezlo. Teraz sa z toho vyvinul úplne samostatný šport. Nejakú paralelu medzi slackliningom a lezením som však nikdy nenašiel, možno to človeku trochu pomôže prekonať strach z výšok. Aj keď skôr to platí naopak - že lezením človek trénuje na highlining.
