Futbal patrí medzi slovenské najobľúbenejšie kolektívne športy. Márne sa však naša reprezentácia snaží dostať čo i len na majstrovstvá Európy, keďže za účasť na svetovom šampionáte je nám zatiaľ príliš vzdialená. A predsa. Dvojica Považskobystričanov Lukáš Boško a Jakub Krajčí reprezentovala Slovensko na majstrovstvách sveta vo futbale. Nie, nerobíme si srandu. Akurát namiesto hráčov boli na ploche roboty. Turnaj sa konal totiž v ďalekom Japonsku.
Všetko začalo v škole
Stavanie zo stavebnice Lega nás dostalo postupne na rôzne súťaže na Slovensku. Dobré umiestnenia a poriadna dávka trpezlivosti nám priniesli po dvoch rokoch postup do Portugalska a o rok dokonca na MS do Japonska. Dvojročná práca v krúžku s PaedDr. Pavlom Mičúchom sa nám určite oplatila. Aj jemu vďačíme, že sme sa, vtedy ešte ako žiaci Základnej školy Slovenských partizánov, mohli za pomoci hry dostať do sveta. Dnes máme obaja pätnásť a od septembra začíname zarezávať na stredných školách.
Letíme do Osaky!
Júlová daždivá noc je svedkom nášho odchodu na ázijský kontinent. Cez Brno sa dostávame s ďalšími účastníkmi šampionátu do Prahy, odkiaľ máme namierené do Osaky. Absolvujeme povinné prehliadky, ktoré sú úspešné asi na polovicu. Najťažšia čakala tašku s notebookom a Jakubov ruksak s robotmi.
Letíme najskôr malým Boeingom MV 82, s ktorým po hodinovom lete pristávame na helsinskom letisku. V lietadle sme dostali prvé viacdielne jedlo. V umelom obale bol jeden rybací a druhý zeleninový chlieb. Dostali sme čistú vodu, džús... Najkrajšou časťou bol let ponad jazerá a pristávanie. Fínske letisko bolo veľmi pekné. Mali sme čakať na druhú várku, ktorá meškala, a tak sme zatiaľ obehli obchody v bezcolnej zóne. Presadáme do 757-ky, rozdelenej na viacero tried. Na displejoch svietia stále údaje o teplote, vzdialenosti, dobe trvania letu ... Len tak pre zaujímavosť, letíme ponad Sibír, rýchlosťou okolo 950 km/h v našej výške je teplota – 48 stupňov, a do Osaky nám zostáva už „len“ šesť hodín letu. V lietadle nám ponúkli nejaké japonské jedlo. Dostali sme paličky (haší) aj príbor. Chcel som sa naučiť jesť paličkami, Jakubovi to už celkom šlo. Chvíľu ma pozoroval pán Koyama Ikuo, ktorý ma to naučil. Dali sme sa do reči o všetkom možnom, a aj preto ma naučil základy japončiny. Vymenili sme si adresy.
Šestnásť kanálov ponúka rôznu hudbu a dá sa navoliť aj dabing filmu, japonsky či anglicky. Ponúknutý japonský film nám pripadá horší ako mexická telenovela, a tak sa ponevierame len-tak po lietadle a krátime si čas, ako sa dá. Unavený zaspávame. Raňajkujeme, stíhame nafotiť východ slnka a konečne pristávame.
Zoznámenie s okolím
V bezcolnej zóne sme vybrali batožinu a vybavili si víza na 90 dní. V zmenárni si všetci vymenili 50 dolárov na yeny. Mysleli sme si, že v meste bude lepší kurz. Mýlili sme sa. Zvykáme si na život v deväťmilióvom veľkomeste. Autá chodia po ľavej strane, na uliciach „parkuje“ niekoľko tisíc bicyklov. Cesty sú široké. Taký priechod pre chodcov je dlhý možno aj 25 metrov. Ľudia chodia s ochrannými rúškami na ústach, sú milí a usmievaví.
Prvých takmer deväť stoviek minieme za lístok na vláčik k hotelu. Po chvíli hľadania ho nachádzame. V hoteli Raizan sú izby dvoch druhov. Western style (klasika) a Japanesse style, ktorý je podobný, ale spí sa v nich na zemi. Izby majú rozmery 170 x 270 cm. Výška je dva metre. Ani do dverí sa nezmestím. Je tu stolík vo výške desať „čísiel“ nad zemou, televízor s japonskými programami a video. Dolu je free video požičovňa plná domácich filmov. Zaujímavosťou je môj geniálny ryžový vankúš. Ako keby som mal hlavu na kilovom vrecku ryže.
Neskutočné sú pre nás záchody. Majú niekoľko funkcií a sú vyhrievané. Snažíme sa „nabehnúť“ na normálny režim, no časový posun sa prejavuje a my sme značne unavení.
Všade sú automaty na všetko možné. Ceny v obchodoch s elektronikou sú asi rovnaké ako u nás. Pre domácich, ktorí zarábajú viac, to je ale nič. Zaskočili nás veľmi lacné staršie typy digitálnych fotoaparátov.
Kamarát našiel obchod so všetkým možným za jednotnú cenu, z ktorého si priniesol lyžice a misky z umelej hmoty. Pozvanie na sáčkovú polievku prijímame a musím uznať, že nám chutí. Počiatočnú nudu a snáď i nervozitu zaháňame na internete. Chystáme sa po prvý raz nazrieť do haly, kde sa turnaj hrá. Robo Cup je v komplexe Intex. Ten je od nás asi trištvrte hodiny metrom. Študujeme mapu osackého metra.
Samé nepríjemné prekvapenia
Prišli sme do Intexu. Súťaž Robo Cup má veľa kategórií. Kategória juniorov bola len malou časťou. Zaujímavý je napríklad futbal humanoidov, ktorého cieľom je do roku 2050 poraziť ľudský futbalový tím. Myslím, že to dokážu. Je tu niekoľko veľkých hál. V každej sú nejaké kategórie. Na začiatku stálo niekoľko stánkov, kde sa postupne registrovalo. Dostali sme v nich nejaké papiere, tričká, kartu. Šli sme ďalej, kde sme sa zaregistrovali v kategórii futbal. Dostali sme evidenčné číslo SS49, ku ktorému prislúchal aj stôl. Pri stole sme ale vôbec neboli. Po skúšaní sme šli späť do hotela. Mali sme one day pass-y, takže sme ich ešte večer využili. Našim cieľom bol nočný Osaka castle. Vybrali sme sa ho hľadať podľa mojej mapy metra. Vystúpili sme na stanici a spýtali sme sa okoloidúcich na smer. Medzi výškovými budovami sme našli veľký park a v diaľke možno kilometer hrad. Pomaly sme sa dostávali k nemu. Prešli sme priekopu, ktorá bola sčasti naplnená vodou a sčasti zarastená. Pekné boli aj brány a okolité budovy. Po pokochaní sa pekným pohľadom sme zišli dole k mrakodrapom. Zo stanice Bussiness centre sme sa doviezli až domov. Čakala nás dlhá únavná noc. Pri relatívnom odchode z hotela nám recepčná povedala, že sa musíme presťahovať do iných izieb. S Jakubom sme sa presťahovali o poschodie nižšie na dvojku izbu. Zmenili sme aj štýl. Z európskeho western style sme prešli na klasický japanesse style. Líši sa len v posteliach. Western má normálne lehátko, zato japanesse má viac zateplenú podlahu a spí sa na zemi. Konečne som sa zbavil ryžového vankúša.
Do Intexu sme prišli dosť neskoro. Narýchlo sme zmerali robota. Najskôr sme absolútne nevedeli ako sa ide hrať. Išli sme do haly s tým, že budeme v kategórii jeden proti jednému, ale organizátori to celkovo zmenili. Spájajú nás s nemeckými Hrad Soccer a my vieme, že už hráme dvaja proti dvom v Superteamoch.
Asi osemnásťročný Nemci majú slabučkého robota, ktorému sa príliš nechce a v jednom zápase sa pokazí. Hráme minútu sami a na hre to nie je ani poznať. Nevedeli sme spojazdniť vystreľovanie lopty. Góly, ktoré sme dali boli vtlačené, takže neplatili. Chybu opravíme a robot začal perfektne fungovať. Nič nám to ale nepomohlo, pretože nemecký robot znovu nič nerobil. Ďalší zápas sme prehrali len o jeden gól. Ešte stále máme nádej. Po ukončení prvej časti zápasov ideme domov. Predtým nás ešte čakala vyhliadka z vraj najvyššej budovy v západnom Japonsku. Išlo o Osacké svetové obchodné centrum WTC. Bola vysoká 246 metrov a mala 55 poschodí. Vstupné nás vyšlo 400 yenov, ale stálo to za to. Asi pol hodinu sme sa fotografovali a kochali sa pohľadom na skoro celú Osaku.
Samé automaty
Čakala nás ešte večerná prehliadka mesta. Chceme sa zabaviť a ideme hľadať ruské kolo. Odviezli sme sa metrom do dosť rušnej štvrte. Na ulici bolo veľmi veľa ľudí. Páčilo sa mi, ako tam mladíci skákali na bicykloch, na pieskovisku hrali miestni futbal. Pokračovali sme cez veľmi svetlé ulice s množstvom podnikov s automatmi, obchodov, reštaurácií. V jednej sme sa zastavili. Zaujala nás tabuľa na dverách s dosť lacnými varenými jedlami. Po vstupe dnu nás kuchár poslal k automatu, kde po vhodení peňazí vypadol lístok s typom jedla. Ten sme dali kuchárovi. Za asi desať minút sme dostali na tanier rôzne jedlá (samozrejme ryžové). Zapíjali sme ich čistou vodou. Jedli sme ich pomocou paličiek. Bolo to zaujímavé. Prešli sme ďalej. Cestou vzniká aj jedna zaujímavá fotografia. Nemyslite si, že všetci Japonci sú malí. Muž na snímke bol výnimkou.
Pri hľadaní metra nám pomáha policajtka a my letíme do hotela, ktorý nám takmer zavrelil pred nosom. Ak sa tak stane, návštevník má smolu a môže prespať akurát vonku v parku.
Ráno začíname ďalší deň v Intexe. Naše roboty neboli vôbec zohraté. Voľný čas patrí nákupom, prechádzkam a zaujímavostiam. V sobotu máme pred sebou posledný zápas. Po skončení sme uložili robotov a notebook a šli sme na výstavu ešte raz. Absolvujeme jednu z RoboCup party, ktorá sa konala v priestoroch jedálne v jednej z hál. Čakali sme vagóny jedla, ale nakoniec to boli len domáce „špecialitky“. Zaspávame so zmiešanými pocitmi.
Zvedavosť nás vedie ďalší deň na Expo. Neznámej pani v metre som ukázal potrebnú cestu na výstavisko, za čo som bol patrične odmenený. V halách chýbajú európske štáty, prevládala Ázia, Afrika. Najzaujímavejšie stánky boli pre nás tie, kde sme sa niečo zaujímavé dozvedeli. V jednom sa napr. hádzalo loptou do terča. „Vytriafal“ som si tričko a pero. V inom nás naučili hrať na domorodé bubny. V stánku Vietnam aerolines sme dostali „ryžožrútsky“ klobúk, v Malajzijskom celkom dobrý ázijský čaj. Nabrali sme aj nejaké papieriky, plagáty, ktoré sme potom pretriedili. Mali sme zábavu na dosť dlho. Cestou na hotel nás zaujal obchod s tričkami a šatkami s tematikou marrinhuany, USA a Jamaiky. Boli tam aj staré ŠPZ zo všetkých amerických štátov. Chcel som kúpiť jednu dedkovi na traktor, no napokon cena zvíťazila.
Konečne sme boli pri Tichom oceáne. Šlo len o takú slovnú fintu, lebo to bol dosť špinavý prístav. To bol zážitok! Vrátili sme sa späť na RoboCup, na vyhodnotenie. Turnaj končí pre nás pozretím finálového zápasu AIBOv, ktorý dokonca končil penaltovým rozstrelom. Ideme spať, zajtra nás čaká veľmi rušný deň.
Pekne ale dlho
Ráno aktualizujem posledné dni v denníku a chystáme sa na celodenný výlet do Kyota. Je to mesto ležiace asi 50 km severne od Osaky. Metrom sme sa dostali na stanicu Umeda. Tam sme prestúpili na súkromný JR Train, ktorý šiel priamo do Kyota. Stanica Umeda je asi najväčšia stanica v Osake. Za možno pol hodinu sme sa dostali na miesto určenia. Nešli sme Shinkhanzenom. Celé mesto ale nevyzeralo až také veľké. Na informáciach sme si zobrali mapu. Pozreli sme si najbližšie pamiatky. Mysleli sme si, že ich obehneme oveľa viac. Cestou na Sanjusagento Temple sme narazili aj na zopár historických budov. Kyoto je vraj najstaršie mesto, ktoré bolo kedysi aj hlavným mestom. Z jeho slabík KYO TO vznikol názov nového hlavného mesta Tokyo. Konečne sme prišli do chrámu, malej budhistickej pagody. Prešli sme po parku a vošli do hlavného chrámu. Pred vstupom sa ale každý musí vyzuť. V pagode bolo 1031 sôch. Všetky boli dokonale prepracované. Ťažko by ste našili dva rovnaké. Po prehliadke sme si obzreli záhradu. Chvíľu sme si oddýchli.
Pokračovali sme do národného múzea. Vonku bolo veľmi horko. Čakala nás prehliadka múzea a spiatočná cesta do Osaky. Večer sme sa šli prejsť. Našim cieľom bola Festival gate, plno kolotočov a dráh. Nachádza sa oproti nášmu hotelu. Celý týždeň sme si obzerali rýchlodráhu. Mysleli sme, že nefunguje. Ona ale nemala zákazníkov.
Keďže letecká spoločnosť nám rozdelila letenky na dva termíny, ráno sme odprevádzali časť Slovákov. Na moje nepochopenie sa dosť tešili domov. Fakt neviem prečo. Akože také teplúčko domova, dobrá polievka a neryžové jedlo by sa hodilo aj mne, ale Japonsko je Japonsko. Keby som ale dostal ponuku na presťahovanie, tak by som o tom veľmi dlho rozmýšľal. Asi by som nešiel.
Posledné hodiny sa v Japonsku snažíme využiť čo najefektívnejšie. Kupujeme darčeky a navštevujeme osvedčené centrá. Tešíme sa domov. Radi by sme sa vrátili, možno aj na podobný turnaj. Či sa nám to podarí vôbec netušíme, ale vieme, že na Osaku dlho nezabudneme. Priniesli sme si odtiaľ veľa krásnych zážitkov a takmer štyritisíc fotografií.
Chcem sa poďakovať Františkovi Matušíkovi, Jaroslavovi Ďurkovskému, našim rodičom a riaditeľstvu Základnej školy Slovenských partizánov, ktorí nám pomohli nazbierať skúsenosti a dostať sa do Japonska i späť. Cestu domov nebudem opisovať, hoci bola pre nás nekonečná. Cez prázdniny absolvujeme ešte Letnú školu talentovanej mládeže v informatike v Piešťanoch, kam sme sa dostali na základe úspechov. Školu organizuje Slovenská spoločnosť elektronikov, ktorá sa podieľala aj na našej ceste do Japonska.
Podľa denníka a rozprávania Lukáša Boška napísal Milan Kováčik
