O jeho pozitívach a negatívach sme sa porozprávali s motorkárom Šaňom
Doznieva téma dovoleniek a ožívajú spomienky na ne. Dvaja mladí Bystričania, jeden z Považskej, druhý z Banskej, Šaňo (29) a Miro (27), nadšenci-motorkári najazdili po rumunských cestách 1600 kilometrov. Prešli Transylvánske Alpy, aby si užili leta aj na čiernomorskej pieskovej pláži v Mamaii.
Nebol to hazard vybrať sa na okruh Rumunskom?
Všetci nám to tvrdili, ale po absolvovaní tejto cesty som nadobudol pocit, že do Rumunska môžem ísť kedykoľvek a rád.
Kto prišiel s návrhom absolvovať dvojtýždenný výlet do Rumunska?
Bol to Miro. Minulý rok bol na motorke na Makarskej, a teraz, na odporúčanie viacerých nadšencov-cestovateľov na motorkách to bolo práve Rumunsko. Krajina nás lákala svojou „divokosťou“, najmä Transylvánske Alpy. Miro mal dva týždne pred cestou vážny úraz a strávil tri dni v nemocnici. Mal dosť času na podrobné naplávanie cesty. Denné trasy merali od 300 do 500 km. Nejaký čas sme si vymedzili na poznávanie kultúry, miest a chceli sme niekoľko dní stráviť aj pri mori. Vyšlo nám to tak, že deväť dní sme boli na cestách a zvyšných sedem v Mamaii pri mori. Odtiaľ sme denne chodili na iné pláže a do historickej Constancie.
Na akých motorkách ste sa vybrali?
Obidvaja na Yamahe XTZ 660.
Motorku máte krátko. Koľko ste mali na nej najazdených kilometrov?
Je to iba dva roky, ale najmenej 15 000. Miro ju má o rok dlhšie, a tým nabehal aj o niečo viac kilometrov.
Neodradili vás ani júlové záplavy, vyrážali ste dva dni po nich.
Cestu do Constancie sme mali naplánovanú spodnou trasou Rumunska, aby sme sa prípadne vyhli záplavou zničeným cestám. Až cestou naspäť, pri návrate cez Moldavsko, sme videli na niektorých miestach následky dažďov – podmytú cestu a zosunuté svahy. Robotníci ešte odstraňovali následky záplav, ale cesty boli prejazdné, aj keď s menšími obmedzeniami.
Koľko dní ste zdolávali 1600 kilometrov Rumunskom?
Celá cesta trvala 16 dní. Zvolili sme si netradičný spôsob trávenia dovolenky. Po prejazde Maďarskom sme hneď prvý deň ukrajovali už kilometre z rumunských ciest. Prvú noc sme strávili asi 200 km vo vnútrozemí Rumunska.
Nebáli ste sa o svoje stroje pri zaparkovaní v meste?
V Brasove nám policajt sám ponúkol stráženie, keď predtým odohnal od nás žobrajúceho chlapca. Predsa sme mu dobrovoľne dali „sprepitné“. Potom sme sa vždy dohodli s miestnou políciou, aby sme mali istotu. V žiadnom inom meste sme sa potom nestretli so žobrajúcimi deťmi.
Kde ste tankovali, bol benzín kvalitný?
Existuje tam sieť čerpacích staníc takej istej kvality ako u nás, minimálne každých 50 kilometrov. Nechýbal tam shop, toalety, avšak bez reštaurácii. Ceny benzínu boli približne o korunu nižšie ako u nás. Vídali sme i menšie čerpadlá, kde boli len dva stojany, obsluha a nič viac.
S akým servisom ste počítali?
Zobrali sme si so sebou náradie na väčšinu menších opráv, ako lanka, defektu sprejom na dojazd, roztrhnutú reťaz... V prípade väčšej poruchy sme sa spoliehali na miestne servisy a ich mechanikov. Našťastie, tieto služby sme nemuseli využiť. Predtým sme si dali dôsledne skontrolovať stroje v servise na Slovensku. Po technickej stránke sme nemali žiadne problémy a nemuseli sme využiť ani náradie, čo sme mali so sebou.
Ajé sú poplatky na rumunských cestách?
Stretli sme sa iba s jedným prípadom, a to pri vjazde do Mamaie. Tam je spoplatnený vjazd áut do mesta, motoriek sa to netýkalo. Vo väčších mestách je sieť platených parkovísk. Na rozdiel od ciest, vstupné do všetkých historických pamiatok sa vyberalo.
Kde ste boli ubytovaní, boli ste spokojní?
Spávali sme v hoteloch, ktoré sú z väčšej časti novopostavené. V našej dvojposteľovej izbe sme mali televízor, kúpeľňu s WC. Vo vnútrozemí sme zaplatili asi 500 korún za izbu, pri mori v skromnejšej bez kúpeľne, asi 600 korún za osobu. Jednu noc sme strávili v stane pri jazere, množstvo komárov nás však odradilo od ďalších nocľahov vonku.
Aké sú pláže pri Čiernom mori?
Boli sme prekvapení množstvom návštevníkov, ktorí si užívali dovolenku na pieskových plážach. Mali sme pocit, ako keby sme boli v ktoromkoľvek inom prímorskom štáte, či Taliansku, Grécku... Najviac bolo Rumunov, no stretli sme zopár Poliakov, Nemcov a Slovákov. Po pláži nechodili žiadni drobní obchodníci. Zato reštaurácie lemovali celú pláž a bolo v nich čisto. Čašníci boli prívetiví a komunikovali vo viacerých jazykoch. Jedálny lístok bol väčšinou v angličtine a nemčine.
Čo ste si zvyčajne vybrali z jedálneho lístka?
Chutila nám ich národná polievka čorba, bol to taký mäsovo-zeleninový vývar, ku ktorému dávali kyslú smotanu a štipľavú feferónku. Tú som si dal len raz. Potom som nevedel, ako večera chutila. Ako hlavný chod zvyčajne mäso, ku ktorému bola napr. kukuričná kaša. Raz sa nám podarilo vybrať na obed palacinkovú tortu so zmrzlinou. Pôvodne sme si chceli dať dvojitú porciu, len čašníčka nás odhovorila. Našťastie. Bolo to tým, že jedálny lístok bol len v rumunčine. Ceny v reštauráciách vo vnútrozemí sú o niečo nižšie ako u nás, nie však v letoviskách. V obchodoch sú ceny na rovnakej úrovni ako u nás.
Ako ste vnímali Rumunov?
Rumuni sú spoločenskí, prívetiví, ochotní poradiť a pomôcť. Prekvapil nás zriadenec hotela v Mamaii, ktorý nám hneď po príjazde umyl motorky, samozrejme za malú pozornosť. Vypýtal si stovku. Popri cestách vo vnútrozemí predávajú syr, v horách chovajú dobytok, žijú skromne.
Ako vás vnímali Rumuni?
Mali pred nami rešpekt a možno preto sme sa nestretli so žiadnymi problémami. V Rumunsku je pre väčšinu obyvateľov aj motorka niečím nedosiahnuteľným. Všade, kde sme zastavili, prichádzali dospelí opýtať sa, odkiaľ sme a poobzerať naše motorky. Väčšina z nich pozná ešte Československo, nie Slovensko. Nájdu sa i takí, ktorí už zavítali na Slovensko.
Čo bolo pred jazdou do Rumunska zdrojom vašich informácií o tejto krajine?
Prečítali sme všetky cestopisy, ktoré boli k dispozícii na internete od tých motorkárov, ktorí už túto cestu absolvovali. Okrem toho sme si nakúpili brožúry a sprievodcov po Rumunsku. Mali sme ich aj so sebou, aby sme vedeli, kde sa oplatí zastaviť a čo sa oplatí vidieť.
Medzi našimi ľuďmi panuje o Rumunsku názor, že je nebezpečnou krajinou pre motoristov.
Aj my sme išli do Rumunska so zmiešanými pocitmi, a možno aj s malými obavami. Tých 16 dní, čo sme tam strávili, nás presvedčili o opaku. Veľa sa investuje do turizmu, ako sme videli, opravujú cesty, stavajú hotely... Na jednej strane je krásna príroda, no v nej nájdete za prvým kopcom opustenú a zdevastovanú fabriku. Ľudia sú však milí. Určite to nebola posledná naša cesta do tejto krajiny. Odporúčam i ostatným, oplatí sa ju spoznávať.
Autor: zum
