SVEREPEC. Len 19-ročná golfistka zo Sverepca FREDERIKA RYCHTÁRIKOVÁ si splnila svoj veľký sen. Získala plné športové štipendium na prestížnej americkej univerzite a vymenila slovenský trávnik za dril v NCAA systéme – v Národnej vysokoškolskej atletickej asociácii v štáte Nové Mexiko.
Tínedžerka si v roku 2023 vybojovala druhé miesto na celosvetovej súťaži junioriek, ktoré obhájila aj o rok neskôr. V roku 2024 sa stala golfistkou roka v kategórii U18 a majsterkou Slovenska. Vďaka vynikajúcim výsledkom na medzinárodných súťažiach ju oslovila sama univerzita.
Slovenský unikát dočasne uzavrú. Manínsku a Kostoleckú tiesňavu zabezpečia sieťami a múrikmi Čítajte Hoci sa zdá, že golf je len zábavka, podľa Frederiky je to veľmi náročný šport. V rámci jedného kola prejde aj 13 kilometrov a každé ráno musí absolvovať silový tréning v posilňovni. Zároveň si vyžaduje stopercentnú koncentráciu, pri údere rozhoduje každý milimeter.
Golf je šport, ktorý ju napĺňa a je ochotná mu obetovať veľa. Aby sa z nej po štúdiu mohla stať profesionálka.
Mali ste odmala vzťah k športu?
Športu som sa venovala odmalička. Skúšala som parkúr, spoločenské tance aj tenis, keďže tenis bol rodinnou tradíciou. Postupne som však rástla, meriam meter osemdesiat, a šľachy v kolenách sa mi začali preťažovať. Keď som mala približne 13 rokov, prešla som ku golfu. Najprv som ho chcela len vyskúšať, no okamžite som si ho zamilovala. Dnes viem, že golf je šport, ktorý ma napĺňa, a som ochotná preň obetovať veľa.
Sverepec a golf, to mi k sebe veľmi nejde. Kam ste chodili trénovať?
V čase, keď som začínala, fungovalo golfové ihrisko v Rajci. No po roku môjho tréningu sa areál zatvoril, spustol a zostal zarastený. Bola to veľmi náročná doba, cestovali sme za trénermi desiatky kilometrov. Napriek tomu ma to nikdy neodradilo a veľká vďaka patrí aj mamine, s ktorou som cestovala. Bez nej by som sama nemohla chodiť na medzinárodné turnaje.
Kde ste teda trénovali?
Začínala som v Trnave, potom som prešla do Senca a teraz momentálne hrám za Penati Golf Club na Záhorí. Trénovala som aj v Trenčíne, avšak tam majú len deväť jamkové ihrisko, zatiaľ čo na turnajoch hrám na osemnástich jamkách.
Ešte sa dočítate:
- ako sa dostala na univerzitu v Novom Mexiku,
- čo ju na Amerike prekvapilo,
- aké rozdiely si oproti Slovensku všimla,
- či je golf fyzicky náročný šport.
Cesta zo Sverepca do Trnavy trvá vyše hodiny, muselo to byť veľmi časovo náročné. Ako sa to dalo zladiť so štúdiom na strednej škole?
Dva roky som študovala na gymnáziu v Považskej Bystrici, no bolo to tak náročné, že som musela prejsť na športovú školu do Trenčína. Na gymnáziu mi síce umožnili individuálny plán, ale najťažšie boli komisionálne skúšky. Musela som prejsť všetkými predmetmi naraz v jednom týždni. Športová škola bola v tomto lepšia, pretože som mala možnosť robiť písomky priebežne.
Kedy ste zistili, že sa golfu chcete venovať naplno?
Keď som vyhrala na majstrovstvách sveta v Írsku 2023 druhé miesto. No spomínam si, že ešte keď som s golfom začínala, stretla som vtedajšie juniorky hrajúce na univerzite v Amerike. Už vtedy som si povedala, že je to presne to, čo chcem - ísť do Ameriky a hrať univerzitný golf. A teraz som tu a som veľmi rada, že sa mi môj sen splnil.
Ako sa vám to podarilo, kontaktovali ste univerzitu sama?
Posielala som žiadosť aj iným školám, no táto univerzita ma kontaktovala sama. Neváhala som, pretože táto ponuka bola zo všetkých najlepšia.
Bol to dlhoročný sen, aké ste mali vtedy pocity?
Bola som nadšená, pretože je to veľmi dobrá škola, aj v golfovom rebríčku sa drží na veľmi dobrých miestach. Navyše, môj terajší kouč mi vtedy ponúkol plné štipendium. Celý ten moment som si dokola prehrávala pred očami - že to, o čom som snívala, sa teraz deje. Bol to neuveriteľný pocit, aj keď priznávam, mala som aj obavy, pretože ma čakalo niečo nové.
Bolo to ťažké rozhodovanie?
Nie, pretože som to plánovala dlhšiu dobu. Samozrejme, bolo ťažké rozlúčiť sa s celou rodinou, ale všetci mi boli veľmi nápomocní.
Predpokladám, že to nebola výzva len pre vás, ale aj pre vašu mamu. Pustiť dieťa v devätnástich rokoch za oceán nie je asi pre rodiča jednoduché.
Áno. Myslím, že som moju mamu nikdy nevidela plakať, ale pri mojom odchode sa jej spustili slzy. Samozrejme, aj pre ňu je to ťažké, ale zvládneme to. Som tu na štyri roky, ale po každom semestri prídem domov.
Do Ameriky ste prišli v polovici augusta, aké sú prvé dojmy?
