Považská Bystrica – Od roku 1948 začal komunistický režim definovať triednych nepriateľov, ktorých potreboval separovať a paralyzovať. U mladých mužov znamenal tento krok vytvorenie cestných táborov ženijného vojska, do ktorého odchádzali politicky nespoľahliví. Synovia statkárov, vysokoškoláci, seminaristi, kňazi a všetci tí, ktorí nesúhlasili s režimom. K „pétépákom“ narukovali i tí, ktorí boli nespoľahliví triedne či názorovo. O rok neskôr boli tieto tábory premenené na pomocné technické prápory, aby po roku 1954 stratili charakter vojenských táborov nútených prác. Trestanecký režim poľavil, niektorí „pétépáci“ slúžili dva, tri roky, no zaradenie režimom ako nespoľahlivých, sa s nimi vlieklo už celý život. Viac, ako štyridsiatim tisíckam mladých mužov poznamenali tábory v rokoch 1948 – 1954 osudy.
V susednom Česku sa začali s minulosťou armády a jej vojakov zaoberať už v roku 1993. „Pétépákom“ sa venovala veľká pozornosť, vyznamenávali a prijímali ich politici. Na rad prišlo i odškodnenie útrap a hrôz. Na Slovensku si museli členovia pomocných technických práporov počkať na zadosťučinenie až do minulého decembra, kedy sa prijal zákon o ich odškodnení. Akousi satisfakciou, no nie ospravedlnením, by mal byť príspevok vo výške maximálne 60-tisíc korún pre mužov, či polovica pre ich manželky. Ministerstvo obrany sa snaží napraviť spáchané krivdy armádou. Žiadne peniaze však nevrátia stratené roky a nenahradia útrapy.
V Považskej Bystrici, symbolicky nad vchodom do klubu miestnej organizácie, odhalili prvú pamätnú tabuľu na Slovensku, ktorá by mala pripomínať generáciám, kto vlastne „pétépáci“ boli. Mala by pripomínať osudy mladých mužov, ktorí prežili časť svojich životov v táboroch nútených prác.
„Chcem sa poďakovať mestu, že nám umožnilo odhaliť na Slovensku prvú lastovičku. Prekonali sme našu nerozhodnosť, aby sme ukázali verejnosti, že bola a existovala organizácia, ktorá sa ako armáda dopustila na mladých ľuďoch ohromného kolapsu. Všetky banské oddiely boli zložené z vysokoškolákov, seminaristov, kňazov, tzv. kulakov, živnostníkov a tých, ktorí mali iný názor na život, ako vládnuca trieda. Po všetkých peripetiách, ktoré sme prežili a niektorí nie, sme vytvorili jednotnú silu, ktorá nás zblížila. Nepohlo nami ani staré komunistické vedenie. Tabuľa bude hlásať nielen občanom tohto mesta, že sme tu boli. Dosiahli sme morálne víťazstvo a pochválili sme sa verejnosti, kto sme,“ povedal predseda Slovenského zväzu vojenských táborov nútených prác, pomocných technických práporov na Slovensku Vladimír Bruna.
„Len pred pár dňami sme si pripomenuli tragický dátum v našich dejinách, vstup okupačných vojsk Varšavskej zmluvy na územie bývalého Československa v roku 1968. Túto neprávosť sa nám už asi napraviť nepodarí. Nanešťastie nebola jedinou neprávosťou komunistického režimu. Vy ste živý príklad toho, že vtedajší režim neváhal siahnuť na slobodu, dôstojnosť a dokonca na život pri presadzovaní svojich myšlienok. Tisíce mladých chlapcov, ktorých povolávali, bolo označených za politicky nespoľahlivých pre režim, ktorý tvrdil, že bude najspravodlivejší. Zostali po ňom tisícky zničených životov. Táto tabuľa je malá satisfakcia za všetko, čo ste museli prežiť,“ povedal štátny tajomník Ministerstva obrany Slovenskej republiky Martin Fedor.
Ako člen protištátnej skupiny Hory Hostinské sa dostal k PTP aj Otto Mazur, terajší predseda organizácie v Kroměříži. „U PTP som bol od roku 1952. Som rád, že ľady sa prelomili aj na Slovensku, kde rád chodievam. Svojim kamarátom i ďalším neznámym sme iniciovali postavenie pamätníka v Kroměříži.“ „Dedovi vzali dom, strýka zavreli. Ja som si svoje prežila pred rokom 1989, kedy sme v Chropyni začali robiť revolúciu, keď učitelia zalepovali žiakom ústa lepiacou páskou,“ spomína ďalší hosť Jaroslava Nováková. Domáci i hostia sa mali o čom porozprávať. K dobrej pohode im pomohol i dážď, ktorý ich „zahnal“ do príjemného prostredia považskobystrického klubu. Práve tabuľa nad jeho vchodom bude navždy upozorňovať na neradostný osud bývalých„pétépákov“.
Autor: mk