na Slovensku na ich počesť, ktorá je od 24. augusta 2005 inštalovaná v Považskej Bystrici, publikujeme ešte jeden príbeh. Je o Jánovi Šebákovi z Pružiny.
Hlasnejšie vyjadrenie pohŕdavého názoru voči sovietskemu komunistickému propagandistickému filmu. Áno, aj tak sa mohol spustiť kolotoč šikanovania voči človeku, ktorý mal svoj názor a vyjadril ho verejne. Hoci v ten december 1949 ho mladíkovi Jánovi Šebákovi zrejme napomohlo vyjadriť aj zopár prípitkov na krstinách svojho synovca, nič to nemení na veci.
Zbitý aj odsúdený
Keď Ján Šebák vošiel podvečer do premietacej sály, boli v nej len zo tri desiatky ľudí. Ani ľuďom z obce, kde inak kultúra zavítala naozaj len občas, už tieto propagandistické filmy o združstevňovaní neboli po chuti. Keď Ján Šebák tie hlúposti premietané na plátne začal hlasne ironizovať, vedúci kina a premietač ho vyviedli von. Dvaja chlapi ho držali a dvaja ďalší bili. Až do nemoty. Vedeli o ňom aj predtým, aké má názory na nový režim, preto využili príležitosť, aby mu protisocialistické myslenie vytĺkli z hlavy. Hovorí Ján Šebák: „Naozaj som nebol dajaký mäkký chlap, ale keď som po tej bitke došiel k doktorovi Zuskinovi, ten len zalomil ruky. Kontaktoval právnika Ochrimoviča. Povedali sme si - však mi tých červených vyzvŕtame. Kdeže – to bol veľký omyl! Súdne pojednávanie bolo o niečom celkom inom. V pozícii obvineného som sa ocitol ja.“
Prokurátor tvrdil, že pán Šebák pred zaplnenou sálou spochybnil nielen výborný politický film, ale otvorene vyzýval na boj proti svetovej socialistickej sústave. To, že sála bola poloprázdna, bolo vedľajšie. Ani slovo však nepadlo o drastickej bitke. „Z tých desiatok ľudí, čo videli, ako ma bijú, to počas vyšetrovania dosvedčil jeden jediný človek. Bol to zhodou okolností menovec, volal sa tiež Šebák. Ostatní to popreli. Nič im nevyčítam. Ľudia sa vtedy naozaj veľmi báli.“
S odstupom času Ján Šebák hovorí, že mal vlastne šťastie. Dostal totiž na tie pomery „iba“ dvojročný podmienečný trest s odkladom na tri roky. No samozrejme, povolali ho k PTP. O to viac, že z chudobnej rodiny traja otcovi bratia odišli do Ameriky. „V auguste 1952 nás zhromaždili v Považskej Bystrici na okresnej vojenskej správe. Odtiaľ nás už s ozbrojeným sprievodom šikovali do Žiliny. Zatiaľ, čo iní vojaci podľa povolávacieho rozkazu vedeli, kde rukujú, my, čo sme boli určení do PTP, sme nevedeli nič. Naložili nás do vlaku a o mieste nášho určenia mlčali. Našli sme sa až v Moste.“
Plač a blato
Pán Šebák hovorí, že mu až slzy vyhŕkli do očí, keď ako československý vojak vyfasoval starú nemeckú vojenskú uniformu. K tomu topánky – jedna väčšia, druhá menšia. Bola to súčasť degradácie a poníženia živnostníkov, klerikov, študentov a všetkých protirežimovo mladých mužov povolaných k PTP. „Dal som sa hneď dokopy s gazdovskými synmi, ktorí sa ma pýtali, čo som vykonal, alebo aký som boháč, keď ma povolali k PTP. Mne bolo opäť do plaču, pretože sme doma nemali skoro nič. Otec bol ťažkou chorobou pripútaný na lôžko, rodina nedostávala žiadnu podporu a mamka nemala čo položiť na tanier. Bál som sa o nich. Nervy boli naozaj napnuté do prasknutia. Najmä po tom, keď mi staršina roty Štefan Štefánik z Považskej Bystrice ako krajanovi povedal, že s takým posudkom, ako mám ja, sa domov nedostanem ani za päť rokov...“Ján Šebák ochorel a tri mesiace strávil v terezínskej vojenskej nemocnici. Po návrate ho pridelili kopať žumpy.
„Bola nám zima, do gumákov sa naberala voda aj blato. Ráno sme si ich také mokré opäť obúvali na nohy. Keď sme sa sťažovali poručíkovi, ktorý bol politrukom, ironicky vyhlásil: Jestli se vám v lidově demokatické armádě nelíbí, budete sloužit sedm let jak za Marie Terezie. A bolo po sťažnosti.“
Zo stresov a neistoty služba v PTP Jánovi Šebákovi poškodila žalúdok. Roboty sa nebál a na stavbách v Moste, Litvínove či v Býline by vojnu prežil. Napriek tomu, že bývali v nevykúrených drevených barakoch, po vyčerpávajúcej celodennej práci ich ešte čakalo politické školenie. Lenže ako by ste reagovali vy, keď by vám po 24 mesiacoch služby prečítali rozkaz, že sa vám vojna predlžuje na neurčito?
„Bolo s nami dosť chlapcov aj zo západných Čiech. Držali spolu a po vyhlásení rozkazu to vypuklo. Porozbíjali postele, rozpárali matrace, povyhadzovali z okien skrine. Dôstojníci utiekli a keby chceli trestať, museli by všetkých. Odvtedy však už v našej jednotke neexistovala žiadna disciplína. Žiadne rozcvičky, žiadne rozkazy – ľudia boli apatickí a bolo nám všetko jedno. Tri mesiace nato nás predsa len pustili domov.
Vôňa ovocia
S Jánom Šebákom sa rozprávame v jeho pálenici ovocných destilátov. Štátom riadne uznaná pálenica je svojou kvalitou vychýrená v celom okolí. Na stene v jeho kancelárii mu visí kríž a slovenský znak. Tieto symboly vyjadrujú jeho celoživotný názor. Vrátane toho, že vždy vedel odpustiť a vždy sa snažil zastávať slabších. Spomína, ako ho s biľagom politicky nespoľahlivého len s veľkými ťažkosťami zamestnali v Stredoslovenských energetických rozvodných závodoch v Považskej Bystrici. Keď sa na odborárskej schôdzi zastal ukrivdených, ledva unikol prepusteniu. „Odpratali“ ho na obvod do Beluše, kde pracoval až do dôchodku. Je však optimista a na svoj život sa nesťažuje. Popri svojej rodine a trom deťom sa o to aktívnejšie venoval ovocinárstvu. Už 40 rokov predsedá miestnemu záhradkárskemu zväzu. Napokon - veď práve v Pružine pôsobil zakladateľ a popularizátor slovenského ovocinárstva Štefan Závodník.
„Veľa rokov som sa snažil postaviť v Pružine Štefanovi Závodníkovi sochu, či aspoň bustu. Na okresnom výbore strany môj cieľ však vždy zatrhli. Pre nich to bol skrátka katolícky kňaz, o ktorom sa malo mlčať. Pri príležitosti jeho výročia ešte pred pádom režimu sme na jeho počesť dali vyrobiť aspoň pamätnú tabuľu. Ani tú sme napokon nesmeli upevniť na verejnom priestranstve. Mohli sme ju mať len vo svojej klubovni...“
Bývalý PTP-ák je so všetkými, s ktorými boli kedysi na druhej strane ako on, už dávno úprimný kamarát. Taká je skrátka jeho povaha. Len raz to nevydržal. Keď v roku 1990 prišiel do Považskej Bystrice na míting vtedajší minister vnútra Vladimír Mečiar a po jeho boku sedel bývalý okresný funkcionár. Tentoraz už síce sľuboval lepšie demokratické zajtrajšky, ale Ján Šebák mu nevedel zabudnúť jeho „zásluhy“ na eliminácii odkazu Štefana Závodníka. Pridal sa do diskusie a jeho reč si nikto v zaplnenej sále nedal za klobúk.
Dnes je po Štefanovi Závodníkovi v Pružine pomenovaná škola, hasiči po ňom pomenovali svoju súťaž a dedina je na neho pyšná. „Politicki nespoľahliví“ PTP-áci majú okrem už schváleného odškodňovacieho zákona, pripraveného vlani ministerstvom obrany, aj svoju prvú pamätnú tabuľu. „Viete, keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že sa niečoho takého dožijem, tak by som mu asi oponoval, aby sa z toho sna prebral do reality. Preto – na zdravie...“ zodvihne Ján Šebák na počesť pohárik s vôňou predvlaňajších sliviek.
