Nenechal som si ujsť ani jednu časť spravodajstva a Zásahu, rád som si pozrel aj Osobnosti. Pomerne nízka úroveň a profesionalita niektorých spravodajcov mi spočiatku nepripadala až takým problémom, pretože učíme sa všetci... Skvalitnené zábery kameramanov mi vlievali nádej na pokrok televízie. Po čase som si však začal všímať určitú stagnáciu v oblasti vyberania tém, otrasnú slovenčinu, akcent ako na Hviezdoslavovom Kubíne a spracovanie jednotlivých príspevkov mi často pripadalo jednostranné, málo podporujúce samotnú aktivitu občanov niečo zmeniť. Skôr naokpak. Niektoré riešenia problémov sa mi zdali viac populistické, končiace kritikou mesta aj v prípadoch, keď platí „Ak niečo chcem, tak sa dožadujem“. Mal som pocit, že sa televízia stala nie oporou občanov, ale hovorcom, a to v čase, keď svet funguje na báze hlavne vlastnej aktivity, už nie je populárne. Nádej na lepšie informácie vo mne prebudila večne prebúdzajúca sa druhá mestská televízia. Pol roka na báze skúšobného vysielania a niekoľko týždňov opakujúce sa snímky ma opäť schladili, aj keď je dôležité povedať, že kvalitou je tá staršia TV oproti nej iba amatérom. Sľúbená konkurencia smerujúca ku kvalite a hlavne k divákovi sa nekonala. Staršia televízia obviňuje mladšiu, že je zaujatá, v príspevkoch osočuje mesto aj v kauzách, v ktorých mesto nie je kompetentné a nevie sa zmieriť s tým, že v konkurencii treba bojovať rozumom a nie silou káuz a osočovania. Tá mladšia televízia zase dáva za mesto ruku do ohňa aj vtedy, keď by nemusela, kritiku mesta, vtedy, keď si ju zaslúži som nepostrehol. Máme teda dve televízie, ale podľa mňa ani jednu. Ak je základom novinárskej etiky objektivita a základom fungovania TV profesionalita, zrejme v prípade našich dvoch TV zostanem radšej pri utorkových tlačovinách.
Autor: občan PB
