Anketa

Opýtali sme sa, čo im divadlo dávalo?
Ľuboš Capko: Študujem v Bratislave a nebolo možné dochádzať na skúšky. Preto teraz nehrám. Prečo som vôbec robil divad­lo? Je to jedna z podstatných estetických náplní človeka, ktoré sa postupne vytrácajú. Ale bolo by vždy dobré, aby tu ostávali v takom pretlaku realistiky, ktorá nás teraz obklopuje zo všetkých smerov. Divadlo je to príjemné, abstraktné. Študujem sociálnu pedagogiku a niektoré zo smerov terapií využívajú aj divadlo.
Magda Mituníková: Hrala som štyri roky divad­lo. Vlani som vycestovala zo Slovenska, a nebyť toho, určite hrám ďalej. Ako každý mladý človek sa musí v niečom nájsť, ja som sa dlho hľadala a nakoniec som sa našla v divadle, mňa to naplnilo.
Jana Mituníková: Mám 23 rokov, k divadlu ma priviedol priateľ, bol to pre mňa oddych. Už nehrám, kvôli škole a práci. Ak je však nejaká akcia, rada prídem. Nechýbam nikdy na divadelnom predstavení. Mladšiu sestru som k divadlu priviedla zas ja.
Pavol Sečník, vedúci divadelného súboru: Je to moja čestná povinnosť 27 rokov, keď som sa spolu s Karolom Smataníkom zúčastnil pri obnovení činnosti divadelného súboru. Náhodou som sa dostal k divadlu. Chýbal im herec do postavy pastiera Jakuba v divadelnej hre Martin Luba. Odvtedy ma Tália tak opantala, že sa jej držím doteraz.
Jarmila Šterdasová: Divadlo ma zaujímalo, vždy sa tu niečo dialo. Na výzvu Paľa Sečníka som sa pridala k nim a začala nacvičovať. Prvýkrát som hrala hlavnú postavu v Martinovi Lubovi. Chodievali sme hrať každú nedeľu po okolí. Mám pekné spomienky, bola som ale veľká trémistka. Preto som to nechala tak. Aj teraz pri rozhovore mám trému, neviem, z akého dôvodu.
Daniela Balejová: K divadlu ma priviedol Pavol Sečník, môj švagor. Chýbala im herečka a spýtal sa, či by som nechcela hrať. Skúsila som to a hrám 18 rokov. Ako hovorí náš režisér, keď to raz skúsiš, nemôžeš od toho odísť. Je to pocit seba realizácie.