Piatok, 7. máj, 2021 | Meniny má MonikaKrížovkyKrížovky

Generál - tak hovoria Ľubovi kamaráti rybári

Jeden známy si ako svoju inšpiráciu vybral akademického maliara z vedľajšej dediny a počas celého detstva si opakoval, že raz, podobne ako on - chudobný chlapec zo zapadnutej dedinky - musí niečo dokázať.

A dokázal.
Chcete sa aj vy inšpirovať podobnými príbehmi? Viete, koľko osobností šoubiznisu, športu, kultúry či podnikania sa narodilo na Považí? Chceli by ste spoznať ich životnú púť, dozvedieť sa o ich úspechoch, pádoch, zaujímavých životných situáciách? Prinášame vám seriál rozhovorov s rodákmi z nášho regiónu, a to najmä takými, ktorým sa v šírom svete podarilo nájsť si to správne miesto. V našom seriáli načrieme do ich krátkej, no bohatej životnej púte v rôznych povolaniach, v rôznych končinách našej vlasti i mimo nej. Okrem úspechu majú spoločné „korene“, ktoré siahajú na Považie a sú na to patrične hrdí. A možno prídete na to, že ste sa s nimi hrávali na rovnakom pieskovisku, sedeli v jednej triede, kopali spoločne do futbalovej lopty, či chodili do rovnakého krúžku....
Čo rozhodlo o tom, že ste odišli z Považia?
Bolo nás šesť detí. V päťdesiatych rokoch celkom bežná rodina. Rodičia sa mali čo oháňať, aby nás uživili. Otec pracoval v Považských strojárňach, mama bola v domácnosti. Po zahúkaní sirény o 14.00 hodine, čo znamenalo koniec pracovnej zmeny vo fabrike, sme my decká čakali na otca, ktorý nám denne pripravoval program na poobedie. Buď to bola robota okolo domu a záhrady, alebo pomoc otcovi pri fuškách murárčiny. Jedného dňa otec murárčil u nejakého dôstojníka z vojenskej správy a tam asi je pôvod jeho rozhodnutia. Jednoducho mi oznámil, “Syn môj, z teba bude vojak.“ Druhý deň som už sedel vo vlaku a bez reči sme vystúpili v Bratislave. Odovzdal ma v „Žiškovej škole“, podal ruku a povedal: „Chlape, drž sa!“ a odišiel. Tak som sa stal žižkovákom. Od roku 1964 som nosil vojenský mundúr až do penzie.
Za čím ste si najviac ľútali?
Nebolo mi ľúto, ani som necítil nejaké pokorenie, hoci režim v „Žiškovej škole“ bol skutočne prísny. Bol som na to zvyknutý, otec bol, dalo by sa povedať „drsňák“ v tom, že okrem toho, aby sme sa učili, tak nám vždy nadiktoval, čo máme všetko porobiť a samozrejme to aj kontroloval. Keď chalani hrali na ulici futbal, mne bolo do plaču, že som musel rýľovať.
Zo šiestich detí jedného dal do „žiškárne“, kde armáda dávala vtedy absolútnu starostlivosť - šatila, ubytovávala a stravovala. Dnes to vyvoláva úsmev, súčasníci tomu ani neveria, že sme dostávali mesačne 15 korún žold, ale v podstate sme nepotrebovali kupovať nič. Mali sme tam všetko, bolo o nás postarané.
A predsa, bolo mi ľúto, prišiel som o kamarátov a hlavne som sa v duchu rozlúčil s mojou láskou rybárčinou.
Ako ste začali s rybárčením?
S rybárčením som začal s Ďurom Smahom, býval tiež na našej ulici, asi 50 metrov od nás. On bol rybár a môj idol. Vedľa nás býval aj pán Minárik, mal dlhosrstého jazvečíka a s ním chodieval chytať na Važiny tam, kde bol výtok z bitúnku. Obdivoval som ho. Tichučko som pri ňom sedel a pozeral. Tam bol začiatok mojej záľuby. Ďuro Smaha bol perfektný rybár. Venoval sa kedysi aj pionierskym rybárskom krúžkom. Asi v štrnástich rokoch ma vyslali z rybárskeho zväzu Považská Bystrica na sústredenie najlepších mladých rybárov bývalej Československej republiky do Hornej Planej, na priehradu Lipno, kde som strávil 14 dní a kde som si aj užil. S tým som nepočítal, že naša miestna organizácia rybárskeho spolku niečo také spraví a pošle mňa, však by to mal byť synček nejakého funkcionára, nie? Ja som bol len mladý rybár, nadšenec. Predsedom rybárskeho spolku bol pán Bútora, ale verím, že to presadil Ďuro Smaha.
Začínal som duralovými udicami, ktoré vyrábali načierno robotníci v Považských strojárňach, boli skladacie na závit. Vtedy som mal naviják Rex, neskôr Stabil.
Prvého kapra som chytil pod Orlovým, keď sa staval kanál. Pamätám si na ten deň ako dnes. Naši boli niekde na dolniakoch a doviezli marhule. Ja som si ich tam doniesol „kýbeľ“. Ujedám z nich, a v tom záber. Chytil som trojkilového kapra, vytiahol ho, hodil do tašky a utekal domov. Aj „vercajg“ som tam zabudol. Všetci chalani z ulice naň sa chodili pozerať. Odvtedy vždy, keď dozrievajú marhule, si hovorím, teraz to príde!
U nás býval v podnájme akademický maliar František Jurišta. Keď ma videl, ako sa teším z toho kapra, tak mi ho namaľoval. Mám ho doteraz na obraze. Obraz videl iný akademický maliar u nás. Rozprával som mu, že tohto kapra som chytil a maliar ho namaľoval taký, aký bol. Jurišta bol realista maliar. On hovorí, že je to gýč, on mal v tom vidieť niečo iné. To je kapor taký, aký bol. Manželka mi môjho životného prvého kapra na obraze schováva, ak má prísť spomínaná návšteva. Ja naň nedám dopustiť. Jedného dňa aj tak bude visieť u mňa na chate v rybárskej izbe.
Ryby vás ako vojaka „pritiahli“ i k štúdiu Vysokej školy poľnohospodárskej. Vyštudovali ste rybárstvo.
To poviem ináč. „Žiškova škola“ bola na Lafranconi, vedľa Dunaja. Kedysi sa tam chytalo na „gránik“. To boli siete na lane. Presedel som tam celé hodiny. Nehovorilo mi to nič, lebo ryba tam je, nie je, zdvihne, nezdvihne. S rybou treba vybabrať. Musíš ju tak zblázniť, aby si ju dostal na háčik a potom von.
Po „žižkárni“ som odišiel na vyššie delostrelecké učilište do Martina a tam som založil rybársky krúžok pre vojakov základnej služby. Všetci sa tešili z toho, že sa sami zamestnávame a „lampasáci“ nemajú s nami starosti. Keď som organizoval nejakú akciu, tak nám vychádzali v ústrety, poskytovali nám aj auto. V piatok sme „vypadli“ na rybačku a vrátili sme sa v nedeľu, až keď poslali auto. Všetci, ktorých som mal v krúžku, boli absolútne šťastní, pretože to si nikto nevedel predstaviť, byť na vojne a v piatok vypadnúť na ryby a prísť v nedeľu, že to môže existovať.
S rybárstvom som neskončil ani po odchode z učilišťa. Dostal som sa rozkazom ministerstva slúžiť do Čiech. Rybárstvo ma držalo, bol som fanatik pre ryby, mal som úspechy, všetci ma poznali, dokonca som robil v Plzni hospodára.
Na Slovensko som sa dostal v roku 1975 a založil som rybársky krúžok v našej brigáde. Robil som rybárske preteky pre vojakov základnej služby. Vtedy o mne písali v novinách. Samozrejme, všetci „politruci“ sa k tomu priklonili, zas som im vypĺňal čas pre vojakov v dobe, keď oni mohli chodiť „po svojom“. Každý rok sme robili rybárske preteky 24 hodín Le Mans. Vojaci boli nadšení. Najprv som ich musel pustiť domov pre udice, ďalší víkend boli na rybačke a zas som ich pustil na „opušťák“, aby si udice mohli odniesť. Dostali sa trikrát za sebou domov. Bol to pre nich zážitok. Keď ma stretli v civile, hovorili „Teba odniekiaľ poznám. Hovorím „Od armády?“ „Nie! Ty si organizoval rybárske preteky pre vojakov základnej služby!“ To, že ho šikanovali, že bol 21 dní v base, rýchlo zabudol. Na to, že so mnou chytal ryby 24 hodín Le Mans na to si veľmi dobre pamätá. Stretol som bývalého vojaka základnej služby v Prahe na stanici. Oslovil ma, že nikdy na to nezabudne a všade o tom rozpráva, že ako vojak mal možnosť chytať ryby, venovať sa tomu, čo ho bavilo. Neviem, či mali niekde inde také možnosti, ja som ich im vytvoril.
Ako som sa dostal na vysokú školu rybárstva? Vždy som mal kladný vzťah k prírode, hlavne k rybám. Vedel som, že vojenské lesy a majetky majú „spústu“ lesov a vôd, ktoré obhospodarujú a chcel som sa tam dostať. Požiadal som ministerstvo, aby mi umožnili študovať na Vysokej škole poľnohospodárskej alebo lesníckej, ktorá bola podmienka na to, aby som sa dostal k vojenským lesom a majetkom. To mi umožnili. Po absolvovaní školy mi ponúkli miesto vo Vojenských lesoch a majetkoch, ale v Čechách. Odmietol som a zostal na Slovensku.
Kto v rodine rybárči?
Rybárčila moja manželka, dcéra Lucia, syn Mišo. Teraz majú deti študijné starosti a manželka veľa práce.
Obľubujete ryby aj kuchyni?
Rodina je už vyberavá, kaprom sa im už nezavďačím, ale takým zubáčom, šťukou, úhorom, sumcom nepohrdnú, to je super, to je „ďasnový orgazmus“ pre nich. Už sme ich pojedli veľa.
Kto vo vašej domácnosti pripravuje ryby?
Väčšinou ja. Nedovolím, aby rybu niekto pokazil. Uvariť „halaszlé“, to je obrad, do toho je treba okrem ryby dať aj srdce a samozrejme feferónku.
O vás sa hovorí, že najlepšie halászlé robí „generál“.
Tá prezývka mi prischla v dobe, keď som bol vojak. Skoro všetci rybári ma tak volali a recept na halászlé, ten je v každej kuchárskej knihe iný. Na dobré halászlé potrebujeme veľa cibule, primerane mletej červenej papriky, bobkový list, nové celé korenie, celé čierne korenie, kečup, viac druhov rýb, vnútornosti. Základom je kvalitný vývar bez kostičiek, preto ho precedíme. Ručne vyberieme rybacie mäsko, pridáme podľa chuti soľ, feferónku. Môžeme pridať postruhaný aj pokrájaný zemiak.
Kde je väčšinou vaše rybárske stanovište?
Rovno pred chatou, lebo stále niečo robím. Je tu hodne vody a málo rýb. Rybárov je tiež málo, čím je ich menej, tým sa môže z ich peňazí kúpiť menej rýb, menej sa ich nasadí. Keď sa to rozloží do hĺbky a šírky, to je ako pľuvnúť do mora.
Chodím aj na iné revíry. Pravidelne na Revúcu na otvorenie pstruhovej sezóny. Je to pekná voda, hlboká, ťažká na chytanie.
Čo morská rybačka?
Chodím do Nórska pod Trondheim k ostrovom Hitra a Smola. Pre suchozemca je tá masa vody obrovský zážitok a každé nahodenie návnady dáva možnosť zavesiť trofejnú rybu. More je nevyspytateľné a nebezpečné, netreba preceňovať svoje sily a sledovať poveternostnú situáciu.
Čo robíte s ulovenými rybami?
Na lodi, najprv, aby bola ryba košer, treba ju vyvrhnúť, vypustiť z krvi. Máme nádobu so s ľadom, kde dáme takto očistené ryby, kým prídeme do prístavu. Potom sa dočistia, vyfiletujú a dajú zamraziť. V polystyrénových škatuliach ich možno v poriadku doviezť domov.
Ktorý bol najcennejší úlovok?
Nemám mimoriadne úlovky, tie najväčšie ryby vždy zdrhli, ako každému rybárovi. Na udicu, čo som dostal von, bol 26-kilový sumec, 12-kilový kapor, 16-kilová šťuka, 8-kilový zubáč, 47-centimetrový ostriež, 13,5-kilový amur - dobre si ich pamätám a zostali mi zapísané v pamäti. Niektoré z nich išli späť do vody.
Aký by mal byť správny rybár?
Každý rybár je fanatik, Nesmie byť dravec, nesmie byť lakomec, nesmie to robiť komerčne, musí to robiť pre zábavu, musí vyšpekulovať, ako rybu chytiť, dostať z vody, podobrať, spracovať, zhodnotiť, poprípade pustiť. Nemal by to byť rybár, ak berú, nachytá a predáva. To už je vydra, nie rybár.
Žije sa rybám v slovenských vodách dobre?
Ani nie. Dalo by sa povedať, že človek svojou činnosťou neustále zasahuje do ich života znečisťovaním vody a hlavne reguláciou tokov. Zmenou klímy a nevhodnou ochranou kormorána sú niektoré úseky riek úplne prázdne, bez rýb. Veru, nežije sa im asi najlepšie, niektoré druhy rýb sa vyskytujú už len výnimočne, niektoré vyhynuli úplne.
Venujete sa však aj poľovníctvu.
To je iná história. Tých nocí, čo som strávil pri ramenách Dunaja pod vŕbami, to treba len prežiť, to sa nedá opísať. Fantastické, keď som ticho sedel na rybách a ponad mňa preskočilo stádo vysokej, boli to obrovské zážitky. Vekom nie som najmladší, ale poľovník som mladý, len pár rokov.
K narodeninám mi manželka a deti kúpili sučku hrubosrstého jazvečíka. Nedám na ňu dopustiť, je to „profesor“ medzi poľovnými psami. Vychovať dobrého poľovníckeho psa mi zaberie veľa času, príprava na poľovnícke skúšky, výstavy... Predpoklady, aby bola na poľovné využitie, zaručoval jej rodokmeň. Úspešne obstála na všetkých skúškach a výstavách. Teraz je matkou šiestich šteniat, je to úžasné.
Spomínate ešte na kamarátov z detstva?
Ako deti sme hrávali medziuličné súťaže v hokeji. My sme sa boli Chicago Black Hawk. Chytal som. Vyrobil som si vlastnoručne lapačku. Na zamrznutom Mošteníku sme trénovali. Vtedy bývala ešte pekná zima, každý klub mal svoje klzisko. Sezóna bola, pokiaľ sme nezodrali hokejky. Ak bol ľad, hrávali sme na ľade, keď nebol - tak na asfalte. Spoluhráčmi boli Kollár, Hrobárik, Poljak, Stacho, Droják, Mičian, Kostka, Hrubec - to boli hokejisti! Zvlášť však spomeniem rybárov Smahu, Bysterského, Bútoru, Mizeríka, Haviarovcov, Dubca, Dudáka, Šprochu, Sokolíka, Krónera...
Aké sú vaše návraty do Považskej Bystrice?
Musím povedať, že vždy sa mi rozbúcha srdce. Zaspomínam na detstvo, kamarátov, zastavím sa na cintoríne pri hroboch rodičov, na miestach, kde som sa cítil veľmi dobre - v Považskej na Komenského ulici, v Domaniži, v Žrnovom - osade Hornej Marikovej, Manínskej tiesňave. Zahľadím sa na Váh, Važiny, Domanižanku. Rád sa tu vraciam.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Tatra banka ako prvá banka na Slovensku vydala zelené dlhopisy
  2. Príbehy investorov: Na čo si dávať pozor?
  3. Najkrajší darček? Nielen maminy poteší večer plný dobrej hudby
  4. SME.sk prináša nové Prémiové predplatné
  5. Boj Grékov za slobodu prebudil solidaritu v celej Európe
  6. Televízory budúcnosti: Keď sa skĺbi umenie so sci-fi
  7. Prečo držia Slováci peniaze na účtoch, keď im nezarábajú?
  8. SME Elektromobilita: Ako nabíjať? Aký majú dojazd?
  9. O pro-agingu so Soňou Müllerovou, Deň matiek a ekošpeciál
  10. Deti sa počas pandémie vrátili dozadu, hovorí pedagogička
  1. Najkrajší darček? Nielen maminy poteší večer plný dobrej hudby
  2. SME.sk prináša nové Prémiové predplatné
  3. Televízory budúcnosti: Keď sa skĺbi umenie so sci-fi
  4. Prečo držia Slováci peniaze na účtoch, keď im nezarábajú?
  5. Boj Grékov za slobodu prebudil solidaritu v celej Európe
  6. Tatra banka ako prvá banka na Slovensku vydala zelené dlhopisy
  7. SME Elektromobilita: Ako nabíjať? Aký majú dojazd?
  8. O pro-agingu so Soňou Müllerovou, Deň matiek a ekošpeciál
  9. Ako zabezpečiť vhodné podmienky na dôstojnú prácu?
  10. Moderná drevostavba s vlastným rukopisom
  1. Zaočkovaní dostávajú pivo zdarma alebo 350 eur 58 012
  2. Ste finančný guru? Otestujte sa a investujte s mobilom 18 485
  3. Deti sa počas pandémie vrátili dozadu, hovorí pedagogička 14 827
  4. Prečo držia Slováci peniaze na účtoch, keď im nezarábajú? 12 556
  5. Minerálky pod lupou. Kedy nám škodia a kedy prospievajú? 8 092
  6. Máte 30 a začínate investovať? Týchto 6 vecí potrebujete vedieť 7 942
  7. Zaujímavé príležitosti po kríze. Analytici radia, kam investovať 7 852
  8. Čo ľuďom chýba počas práce z domu najviac? Káva to nie je 7 221
  9. Tipy od delegátky: Egypt má veľa turistami neobjavených miest 7 181
  10. Investuje od dvanástich. Najväčší rast dosiahol o 1 600 percent 6 949
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Lipa na cintoríne v púchovskej mestskej časti Vieska - Bezdedov sa stala prvým chráneným stromom v katastri mesta Púchov.

13 h
V Dubnici nad Váhom máj ozdobli školáci

Už v antických časoch Etruskovia, Rimania a tiež starovekí Gréci stavali na svoje domy a hospodárske budovy malé stromčeky v domnienke, že ich ochránia pred negatívnymi silami, zlými duchmi a chorobami.

20 h

Čo hovorí olympijský víťaz na očkovanie športovcov a politické napätie okolo letnej olympiády? Pozrite/vypočujte si zaujímavý rozhovor.

21 h
ilustračná foto

Klientov a zamestnancov obecného zariadenia opatrovateľskej služby v Beluši zaočkovali prvou dávkou vakcíny proti COVID-19 zdravotníci z Ilavy.

5. máj

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Muž jazdil po republike vlakom, keď sa mu minuli peniaze, túlal sa hladný po okolí Dolného Kubína.

17 h

ÚFP im dôrazne neodporúča dohrať tri ligové kolá.

15 h

Momentálne sú vo výstavbe cyklotrasy na Piešťanskej ulici a Na kamenci.

18 h

Mercedes vyletel zo zákruty. Na mieste, kde sa stala nehoda, osadili bicykel duchov.

2. máj

Už ste čítali?