Článok pokračuje pod video reklamou
Po pokorení najvyššieho vrchu Európy šetrí financie na ďalšiu horolezeckú expedíciu. Splnenie sna stálo Púchovčana Miroslava takmer 40-tisíc korún
Po tréningových výstupoch v Malej a Veľkej Fatre, Vysokých Tatrách, zdolaní alpských štvortisícoviek, Mont Blancu, Matterhornu..., sa Miroslav Ďurica, člen mestskej polície, rozhodol zdolať i najvyšší vrch Európy Elbrus. Cestu smerom do Ruska na expedíciu Kaukaz odštartoval z Visolají 19. júla 2005.
Po monotónnej ceste
nás prebrali úplatky
Rusko je krajina neobmedzených možností, má prekrásnu prírodu, vysoké hory a pohostinných ľudí. Bohužiaľ, má aj veľké problémy. Museli sme sa im prispôsobovať v priebehu celej cesty, byť aj psychicky pripravení na to, že v oblasti Elbrusu neexistuje spoľahlivý a najmä rýchly spôsob prvej pomoci a záchrany. Musíme sa spoľahnúť sami na seba, alebo na pomoc Alaha.
Nasadáme do karosy, ktorá bude na dlhých 21 dní naším dopravným prostriedkom a aj domovom. V Bratislave sa stretám s priateľom z Považskej Bystrice Zdenom Gabkom. Na ukrajinskej hranici neustále požadujú od nás vypísané formuláre. Asi po dvoch hodinách peripetií sme konečne na Ukrajine. Spíme v malom hotelíku v Čope.
Ďalší deň smerujeme na Ľvov a Kyjev. Krajina je monotónna, cestu lemujú nekonečné lány slnečnice a pšenice. Z letargie nás preberú iba policajné kontroly. Do Kyjeva sme prišli v noci, ale podarilo sa nám opäť nájsť prijateľný hotel. Ráno blúdime po meste a čerpáme naftu. Urobili sme si jeho obhliadku. Je veľmi pekné, má veľa starých chrámov a mladých „kočiek“. Cesta von z mesta bola nekonečná, lebo aj tu opravujú cesty zásadne v čase turistickej sezóny. Konečne sme došli na ukrajinsko-ruskú hranicu, priechod Novošachtinsk. Nekonečné čakanie nás donútilo dať úplatok 350 amerických dolárov, ale aj tak sme tam stáli až šesť hodín!
Rusko nás ohromilo
už v dedinke Elbrus
Po všetkých útrapách vchádzame na pôdu veľkého Ruska. Všetko je tu ohromné - obrovské priestory, obrovské stroje a autá, aj cesta bola široká. Čím sme bližšie ku Kaukazu, zvyšuje sa počet policajných kontrol aj ich nároky. Po piatich dňoch prichádzame večer do dedinky Elbrus (1750 m), kde nás čaká miestny šéf Viktor.
Okrem pomerne dobrého ubytovania nám v tábore ponúkli aj polpenziu, a tak nemusíme mať starosť so stravou. Ráno sme sa vybrali na vychádzku do doliny Irik Čat. Vyšli sme až do výšky 2400 metrov. Okolie bolo nádherné, napili sme sa z minerálneho prameňa. Prvýkrát sme videli Elbrus, len jeho východný vrchol, je to však poriadna výška. Je o tisíc metrov vyšší ako všetky okolité končiare.
Na druhý deň sme absolvovali aklimatizačný výstup na Čeget (3461 m), odkiaľ boli nádherné výhľady na protiľahlý Elbrus s oboma vrcholmi. Ďalekohľadom sme si pozreli trasu výstupu, ktorá vyzerala nekonečná a hrozivá. No, nato sme sem prišli, musíme to skúsiť, aj keď ľudia na trase sú malí ako špendlíkové hlavičky.
Najvyšší vrch Kaukazu, aj Európy Elbrus je vyhasnutou sopkou (naďalej však vypúšťa obláčiky síry), má dva výrazné vrcholy, z ktorých je vyšší západný s nadmorskou výškou 5642 m n. m. Pôvodné krátery sú vyplnené ľadom. Miestni obyvatelia nazývajú Elbrus Mingi Tau, čo znamená Tisícová hora.
Cesta hore
Dohadujeme sa s miestnymi horskými vodcami na cene. Bude to dosť „mastné“, teda poplatok za výstup, 40 dolárov za vstup do národného parku, lanovka, vývoz batožiny ratrakom... Na ďalší deň sa vyvezieme lanovkou do výšky 3500 metrov. Potom sa nám podarí husársky kúsok - chlapík z ratraku nás za 10 dolárov na osobu vyviezol aj s batožinou až na Prijut 11 do výšky 4157 metrov. Ušetril nám minimálne dve hodiny prudkého šliapania za úmorného tepla do základného tábora v lávových skalách vo výške 4200 m. Začíname pociťovať prvé príznaky výškovej choroby a bolí nás hlava.
Popoludní podnikám spolu s priateľom menší aklimatizačný výstup cez Pastuchove skaly (4690 m) až do „zóny smrti“ 5000 metrov a po hodine sa vraciame do základného tábora. Miestni horskí vodcovia tvrdia, že dôjde k zhoršeniu počasia, a tak sme sa rozhodli, že ideme na vrchol už na druhý deň o tretej hodine nadránom. Po nás sa rozhodli vystúpiť hore i dvaja skialpinisti z Liptovského Mikuláša.
Zdolali sme Elbrus!
Cesta z Pastuchových skál do sedla (5416 m) traverzom sa zdala byť nekonečná. Je to síce mierne stúpanie, ale výška robí svoje a cesta nemá konca. Už som to chcel aj vzdať, ale bol som zvedavý, ako to vyzerá v sedle, a tak som bojoval sám so sebou. Zo sedla je to síce už iba okolo 250 výškových metrov, ale lezie sa v 50-stupňovom traverze, každý sa istí sám pomocou cepína alebo teleskopických paličiek. Snehové polia sú hlboké a na dne trčia kamene, nič príjemné na pohľad. Ideme posledné desiatky metrov ako v tranze, s vôľou vystúpiť na vrchol. Konečne je tu 29. júl. O 12.30 stojím na najvyššom vrchu Európy Elbruse - 5642 m n. m. Zhora sú nádherné výhľady, robím vrcholové zábery, aby som mal trvalú pamiatku. Plním prísľub, ktorý som dal, že na vrchol vynesiem vlajku mesta Púchov. Na veľké rozjímanie nie je veľa času, čaká ma ešte ťažký zostup, dlhá cesta do tábora a začali pôsobiť aj sírne výpary, čo ma značne vysiľovalo. Zostupujem do sedla, kde oddychujem a nechtiac na hodinu zaspávam od únavy. Zobúdzam sa podchladený a s vypätím posledných síl pokračujem v zostupe. Takmer iba pudom sebazáchovy som sa za päť hodín „doplazil“ do základného tábora maximálne unavený, ale šťastný, že som to dokázal. Noc bola nekonečná. Ráno sme začali postupne baliť náš stan a po skupinách začali zostupovať do vrcholovej stanice Mir vo výške 3500 m n. m., no nakoniec sme zišli až do východiskovej stanice Azau (2350 m).
Oddych aj pri mori
Na miestnom bazáre som si dal špecialitu - šašlík za 80 rubľov a pivo Baltika za 30 rubľov. Šašlík bol z marinovaného baranieho mäsa a zo zeleninovej prílohy, chutne ugrilovaný a pivu tiež nič nechýbalo. Ďalšie dni sme venovali oddychovým trekom do doliny. Cestou sa nám naskytli krásne pohľady na okolie. Vyšli sme až do sedla Gumači (3300 m). Na druhý deň do ďalšej krásnej doliny Zelená Gastinica, ktorú obklopujú štvortisícové vrcholy Baškara a Uliukara.
Cestou naspäť sme sa vybrali okolo Azovského mora do mesta Kerč. Trajektom po pätnásťhodinovom čakaní sme prešli rusko-ukrajinskú hranicu. Na poloostrove Krym zastávka, v Jalte okúpanie sa v Čiernom mori. Po dvoch dňoch sme pokračovali do Odesy, mesta so širokými ulicami a množstvom historických pamiatok. Opäť kúpanie v Čiernom mori. Neviem, kde na to Ukrajina berie, ale úsek Odesa - Kyjev je jednou veľkou diaľničnou stavbou. Došli sme až do mesta Vinnica, prespali v hoteli a už nás čakala iba cesta na ukrajinsko-slovenskú hranicu. Presne 7. augusta o deviatej večer miestneho času. O necelé dve hodiny neskôr sme ju aj prekročili. Posúvame si hodinky o jednu hodinu naspäť. Vivat Slovensko!
