Daniele síce ušiel so stratenou zlatinkou bronz, no napokon sa aj tak tešila z medaily
Zlaté horúčky priviedli k peniazom či sláve mnohých. Mnohí však prišli aj vďaka nim o všetky úspory, či o to najcennejšie, o život. Dnes sa zlatokopovia báť o život nemusia. Zlatý prach hľadajú naďalej, no najčastejšie na súťažiach. Tohtoročné majstrovstvá sveta sa uskutočnili na čiernom kontinente. Nechýbali ani Slováci, ktorí túžili po vzácnom kove. Nemusel byť zlatý, no mal zdobiť pri odchode ich hruď, zavesený ako medaila.
Do Afriky bez výbavy
Po minuloročných majstrovstvách sveta zavítali najlepší zlatokopovia na africký kontinent. „Let do Londýna sa zaobišiel bez ťažkostí, no to som ešte netušila, že moja batožina sa nepreložila do lietadla do Johanesburgu. Napriek mnohým turbulenciám, do ktorých sme sa dostali, sme let prežili. V Afrike je momentálne jar, a tak nás prekvapila svieža zeleň a pučiace stromy. Bola som nadšená i prekvapená. Ekonomický rast a pohodu ľudí bolo cítiť všade. Samotný otvárací ceremoniál bol najkrajším zážitkom, aký som pri podobných podujatiach videla, čo mi potvrdili i skúsenejší kolegovia,“ začína svoje rozprávanie o hľadaní zlata v Afrike Daniela Múčková.
Daniela nie je medzi zlatokopeckou rodinou žiadny nováčik, a snáď preto i ona túžila v skryte duše po dobrom umiestnení. Aké je to však dobré umiestnenie, keď kategórií i súťažiacich sú mraky. Veď len posúďte sami. Ryžovať môžu deti od 5 rokov, družstiev medzi amatérmi i profíkmi je viacero druhov. Každý postup do finále sa cení nad zlato, ktoré mali všetci hľadať na svojich označených územiach, claimoch.
Všetci žili šampionátom
„Pri otvorení šampionátu mi behali doslova po tele zimomriavky. Tisícky kričiacich divákov, množstvo politikov. Domáce hviezdy hudobnej scény, či známy moderátor ich privádzali k šialenstvu, podobne ako domorodé súbory, ktoré sa na slávnosti prezentovali. Všetkému dodávali najvyšší glanc prítomní ministri,“ tvrdí Daniela.
Vysoká úroveň ceremoniálu a fantastická prezentácia krajiny pripomínala olympijské hry. Majstrovstvami sveta žili skoro všetci, veď lokalita, kde sa konali, bola odjakživa známa ako „zlatá“. Už dávno sa v nej prežívala jedna z prvých zlatých horúčok v krajine a zlatá baňa funguje dodnes.
Šťastie na panvici
Svetová asociácia zlatokopov zlučuje dvadsať krajín z celého sveta. V Afrike chýbali iba Rakúšania a Japonci. Družstiev i súťažiacich bolo viac ako dosť a cesta z vyraďovacích kôl až po finále veľmi strastiplná. Trojčlenné, päťčlenné či národné tímy, jednotlivci...
Každý mal svoj claim, kde sa snažil okrem zlatiniek vyryžovať medailu. Vedro plné štrku, medzi ktorým sa skrýval určitý počet zlatiniek. Časový interval, ktorý treba dodržať a odovzdať z panvice potrebné množstvo zlata. Nerozhodoval iba čas, ale aj šťastie, ktoré bolo potrebné pri ryžovaní, pretože nik zo súťažiacich netušil, koľko zlatiniek vo vedre má. Ak ich nenašiel všetky, mohol sa s dobrým umiestnením rozlúčiť. Väčšinou ich bolo štyri až dvanásť.
Ako na Aljaške
Tak sa ryžovalo aj v Afrike. Napustená voda, vo vedre štrk, určitý časový limit. Dostať sa do finále bolo snom viacerých a splnil sa aj Slovákom. V päť i trojčlenných tímoch sa napokon tešili z deviateho miesta a radosť si urobila aj Daniela. „Bohužiaľ, bola som jedinou Slovenkou, ktorá prešla vyraďovacími kolami a dostala sa až do finále. Tam som siahala na bronz, no napokon mi chýbala ku šťastiu jediná zlatinka, ktorá sa mi „stratila“ v štrku. Päť trestných minút znamenalo koniec nádejam, no šestnáste miesto je aj tak prekvapením a úspechom,“ tvrdí Daniela.
Napokon s medailou
Čo sa nepodarilo jej, to sa podarilo Slovákom v národných tímoch. Striebro z Afriky upokojilo dušu pištiacu po medaile. Každovečerný kultúrny program bol akousi lahôdkou na nervy, ktoré dostali zabrať na každom claime. Záverečné vyhodnotenie bolo čerešničkou na torte, ktorú predstavoval týždenný pobyt v prekrásnej prírode. „Udržiavaný kemp, v ktorom sme bývali, nová asfaltka, ktorú dali postaviť organizátori pred šampionátom, či poriadok okolo nás dávali tušiť, že na majstrovstvá sveta sa pripravili perfektne a finančných prostriedkov mali viac ako dosť. Oplatilo sa, čo kvitovali mnohé výpravy,“ dodáva Daniela.
Čo o rok?
Cestu späť si naša výprava nedobrovoľne predĺžila, pretože dvere lietadla, ktorým mala letieť, sa pokazili. Katastrofický scenár Daniely sa našťastie nenaplnil a strieborní Slováci sa vrátili domov. Už v sobotu sa mnohí z nich stretli na pretekoch v Kremnici, aby sa podelili so známymi o skúsenosti i dojmy. O rok sa presunú zlatokopovia do studenšieho Fínska, aby sa v roku 2007 vypravili do Kanady, kde sa bude ryžovať na hranici s Aljaškou. „Nebyť sponzorov, neletela by som. Čo bude o rok, dva netuším, no po „zimných“ šampionátoch nás čaká Taliansko či Španielsko, kde by sa dalo pri ryžovaní slušne opáliť,“ tvrdí so šibalským úsmevom Daniela.
Autor: mk
