A idú aj ďalší: nejakí z Černobyľu, banda pirátov, futbalistky, cigánky, montérky, motyky, reklama na McDonald a kopec chlapcov v sukniach. Hanba! Babky sú zmätené, logiky nikde. Kam ten svet speje? (A my – Pavla a Iva – vysvetľujeme. Osvetu treba.) Nie je to maškarný ples, fašiangy ani spartakiáda, Černobyľ znovu nevybuchol, len gymnázium sa dnes neučí. Ako každý rok o takomto čase študenti odkryjú svoju druhú tvár a idú šokovať mesto. „Heuréka!,“ jasajú tety, „nech, keď sa im to páči. Hlavne, aby sa zabavili.“
Sprievod zjavne rozveselil i mladý párik. Ale priznávajú sa, že oni sami by sa takto nepredvádzali. Kladieme si otázku: Demonštrujeme, že sa vieme zabávať, alebo sme exhibicionisti? V každom prípade upútavame pozornosť. Cestujúci v diaľkovom autobuse si museli myslieť, že trpia halucináciami. Zvedavo nás pozorovali s nosmi nalepenými na oknách. Atrakcia zadarmo!
Ako správne reportérky utajujeme svoju identitu a pridávame sa k bežcom. Míňame uvrieskaných škôlkárov. Snažíme sa ich vyspovedať. Zatiaľ sa im najviac páčili kozy, ale my už musíme ísť ďalej, lebo nabok nás odsúva malý chlapec so slovami: „Uhni, chcem vidieť ďalších!“ Stretávame pána v stredných rokoch. Ten tiež uvažuje o fašiangoch. Zas a znova vyvraciame mylné predstavy udivených okoloidúcich. Deduško na zastávke nás odpíše, vraj keby sme sa radšej učili, urobili by sme lepšie pre seba aj pre štát. Vážne sme sa nad tým zamysleli, no nakoniec sme sa zhodli, že 195 školských dní je viac než dosť (niekedy sú aj tri písomky denne).
Jeden z policajtov, ktorí hliadkovali na priechodoch pre chodcov, nás uistil, že dopravu sme nenarušili. Nikoho sme neprevalcovali. Dúfame, že sme Bystričanom zdvihli náladu. Beh Rozhľadu nie je deň, keď sa gymnazisti premenia na bláznov. My sme takí stále (aj keď chalani zvyčajne sukne nenosia J). Spontánnosť, tvorivosť, zmysel pre humor máme v krvi. Uvarili sme z nich guláš, ktorý sme ponúkali siedmeho októbra v uliciach mesta. Jednoducho demonštrujeme, že sa vieme zabávať, ale treba k tomu istú dávku exhibicionizmu.