esné, krajské či „vyššie“, prehupol som sa cez číslo tristo,“ hovorí autor snímok. Výstav A. Gabča stále pribúda, takže o konečnom čísle sa hovoriť stále nedá. „Dnešná je vlastne pohľadom na mesto, v ktorom žijem od 16. júna 1961. Nasťahoval som sa na Lánskej do novostavby a bol som jedným z prvých, ktorí mohli precítiť na vlastnej koži výstavbu mesta. Žiaľ, nemal som v tej dobe koncepciu zmien, a tak som chodil a fotil, netušiac, ako sa bude mesto meniť. Ak by som mal systém, mohol som zdokumentovať toho viac, pretože takto mi niektoré objekty zmizli pred očami bez zdokumentovania,“ hovorí A. Gabčo.
Podľa jeho slova mala stará Bystrica svoje čaro. „Chápal som starých ľudí, ktorí sa museli vysťahovať zo svojich domčekov, častokrát iba s batôžkom a opustiť miesta, kde prežili takmer celý život. Chcel som zachytiť tieto okamihy pre ich potomkov, aby vedeli, kde bývali rodičia či babky. Zmeny neobišli žiadne z väčších miest a nevyhla sa im ani Považská Bystrica.“
Podľa jeho slov sa tak do mesta prisťahovalo množstvo ľudí odinakiaľ a Považskobystričania sa strácajú. „Akoby zostávali v anonymite. Preto som rád, ak prídu a stretneme sa spolu na podobných akciách, akou bola naposledy výstava maliara Janka Rojku.“ Výstava je akoby rozdelená na dve časti, ktoré zastupujú čiernobiele a farebné fotografie. Čiernobiele zastupujú staršie premeny mesta, farba novšie. Autor dal prednosť menším formátom, na ktorých je zmien zachytených viac, ako na jednej veľkej fotografii. A čo hovorí na pokrok vo fotografii zastúpený digitálnymi fotoaparátmi? „Zostávam verný klasike. Nemám chuť, ani podmienky preorientovať sa. Čiernobiele snímky si stále robievam doma, podľa vlastných predstáv.“