Panika a protipožiarne dvere bránili pri hasení požiaru

Považská Bystrica – Sobotňajšie ráno neprinieslo pre obyvateľov paneláku 1431 na sídlisku SNP príjemné prebudenie. „O tri štvrte na sedem nám nahlásili požiar bytu v spomenutom paneláku. Pri našom príchode sa valil z neho hustý dym. Mali sme dve možnosti, ako sa dostať do bytu na prvom poschodí, kde horelo. Po rebríku i po schodišti,“ hovorí veliteľ zásahu Štefan Šibík. „Počuli sme krik susedy. Pani Oľga sa snažila hasiť oheň, ktorý sa šíril spoza plynového šporáka. Okolo boli periny, všetko horelo. Snažil som sa ju z bytu odviesť k nám,“ približuje začiatok drámy Roman Rubala. Jeho manželka volala v tej chvíli hasičov a snažila sa Oľgu upokojiť. „Dvakrát sa vrátila, aby ratovala majetok. Modlila sa a tvrdila, že chce iba doklady a zuby,“ dodáva Roman, ktorý opätovne odviedol Oľgu k nim. „Bol to pre ňu šok, pomaly sa z neho dostávala. Mala popálené ruky, obhorené vlasy... Bolo to strašné,“ opisuje chvíľu po požiari Emília Rubalová. „Otvoril som na chodbe okno i protipožiarne dvere, aby sa mohli hasiči dostať na poschodie. Nastala však panika a niekto dvere omylom pribuchol. Pre hustý dym nebolo vidieť ani na špičku nosa,“ dodáva R. Rubala. „Práve protipožiarne dvere sa stali pre nás prekážkou. Nemohli sme sa cez ne dostať na poschodie, no napokon sa nám to podarilo. To sme hasili už cez okno z rebríka. Požiar bol rozsiahly, časť obyvateľov spôsobila paniku. Povolali sme posily z Púchova,“ dodáva Š. Šibík. Oleja do ohňa prilialo tvrdenie vykrikujúcich dievčat, že v byte na deviatom poschodí je ich kamarát, ktorý neberie mobil. „Čo ak sa udusil?“ tvrdila zmätená dvojica. Našťastie sa fáma nepotvrdila. „Ani na samom vrchu sme netušili, čo sa deje. Volal som hasičom, čo máme robiť. Dym a smrad sa valil hore, dole sme sa dostať nestihli a nemohli,“ hovorí Milan Kristín, podľa ktorého zvládli hasiči zásah s prehľadom. „Nevedela som, či mám skočiť z okna, či nás odvedú. Pre hustý dym som nič nevidela. Začali nás evakuovať, niekto do mňa na chodbe vrazil, spadla som. Všade bolo veľa vody,“ hovorí jedna z nájomníčok. Požiar sa podarilo napokon uhasiť. „Tvrdí sa, že veľká voda je horšia ako oheň, no my sme zažili oboje. Bol som prekvapený správaním nájomníkov. Pomohli všetci, za čo sa im chcem poďakovať. Deti nosili vedrá s odčerpanou vodou, ženy utierali a čistili, muži vyhadzovali všetko, čo stačil oheň zničiť,“ ukazuje spúšť domovník Miroslav. „Nebola som doma. Keď som otvorila dvere bytu, nevedela som, čo mám robiť,“ hovorí pani Dáša, ktorá býva na prízemí. Byt bol plný vody, steny, nábytok, koberce, všetko plávalo. „Upratujem, čo sa dá. Vidíte sami. Neviem, či steny vôbec preschnú, veď ide zima,“ ukazuje Dáša sušiace sa koberce, netušiac, ako vysuší novučičkú sedaciu súpravu. Šesťdesiatročná Oľga sa domov tak skoro nevráti. „Nedávno prekonala náročnú operáciu chrbtice, teraz toto!“ hovoria susedy. Chodba prvého poschodia je obhorená, vody je dosť ešte v nedeľu. Polhodinku po deviatej oznamuje domovník nájomníkom, že si môžu pustiť plyn. „Kto nezažil niečo podobné, nepochopí. Po vojne je každý generál, všetci zrazu vedia, čo a ako robiť. Neviem, čo by stalo, ak by začalo horieť na vyšších poschodiach,“ uzatvára Roman Rubala nepríjemnú kapitolu života nájomníkov paneláku, otvárajúc okná. V dome je cítiť dym a zhorený nábytok. Zápach z nešťastnej soboty bude podľa jeho slov cítiť v dome aj do Vianoc.