a, novinára. Mladá slovenská inteligencia, ktorá vstupovala do života v tridsiatych rokoch 19. storočia pod jeho vedením, si postavila za cieľ pozdvihnúť pospolitý ľud, zbaviť ho biedy a alkoholizmu, povzniesť ho na vyššiu životnú a kultúrnu úroveň, aby sa mohol vzdelávať v materinskom jazyku, bolo treba zabezpečiť mu národné a jazykové práva. Činnosť štúrovcov, pravda, nezostala skrytá pred uhorskou vrchnosťou, no Ľudovít sa nevzdával práce v prospech národa.
On a jeho žiaci a spolupracovníci správne pochopili, že národné hnutie budované na širšej základni, potrebuje svoju tribúnu – noviny. Po tuhom zápase o ich povolenie si predsa len vynútil vydávanie Slovenských národných novín (1845 – 1948). Tu sformuloval slovenský politický program – zrovnoprávnenie slovenského národa, odstránenie poddanstva a nespravodlivých výsad šľachty a demokratickú reformu mnohonárodného Uhorska, „žalára slovanských národov“.
Keď Ľ. Štúr konečne dostal povolenie na ich vydávanie, oboznámil verejnosť s ich zameraním. Urobil tak v Ohlase o Slovenských národných novinách (15. júna 1845) a v úvodnom príspevku Čo chceme s novinami našimi (1. Klasňa 1845: rozumej „augusta“). Pre Štúra bolo periodikum „symbolom vyššieho života národného“. Úvodné číslo vzbudilo medzi národovcami veľkú radosť. Daniel Lichard hovoril, že na oslavu tejto udalosti boli na mnohých miestach Slovenska – „horného Uhorska“ hostiny a slávnosti. Jonáš Záborský vo svojej autobiografii uviedol, že tieto noviny vítali Slováci po horách ohňami radosti, ani čo by národ získal slávne víťazstvo. V podjavorinskom kraji sa konalo symbolické stretnutie na Javorine, kde sa zišli vlastenci zo Slovenska a Moravy v znamení česko-slovenskej vzájomnosti. Tešila sa i oslavná báseň Daniela Maróthyho: „Hoj, máme, už máme Slovenskje novini,/ čo budú vzbudzovať tatranské rodiny./ Sláva Ti, sláva ti, statný Tatier synu,/ že si ich vydobyl pre svoju rodinu.
Mládež od nich očakávala priam revolučné premeny v sociálnom a národnom živote. Podľa Štúra „novinami berie národ účasť vo veciach pospolitých krajiny, vlasti. Nimi sa dozvedá o všetkom tom, čo sa pamätihodného vo svete, v ľudstve stáva.“ Popri informačnej, spravodajskej, výchovnej funkcii zdôrazňoval aj ich kritické poslanie: „Musíme sa ale pri tomto do našej vnútornosti hlboko zahľadieť, nás samých dokonale poznať, naše nedostatky nám samým nezakrývať, ale ich na svetlo privádzať, našich vlastných slabostí sa neľakať, ale vôľu mať všetko napraviť a na dobrú cestu nastrájať.“
Že ako sa k tomu malo stredné Považie? Jeden zo zakladateľov bernoláckeho Slovenského učeného tovarišstva, ktorý ešte aktívne vystúpil i v dôležitých národných podujatiach v čase, keď štúrovci rozvíjali viaceré akcie základného významu pre rozvoj národného života v štyridsiatych rokoch 19. storočia a ktorým bolo treba dať celonárodný charakter (petičná akcia proti maďarizácií a akcia vo veci založenia novín), bol nitriansky cirkevný hodnostár a literát, predtým dlhší čas pôsobiaci v „starobylej Dubnici“ – František X. Hábel (1760 – 1846). Keď úrady kládli podmienku, aby žiadosť o noviny bola podložená dokladmi o ich skutočnej potrebe medzi Slovákmi, obrátil sa Štúr so žiadosťou o podporu aj na duchovenstvo nitrianskej diecézy. Tunajší bernolákovci mu ihneď žiadané svedectvo so 44 podpismi poslali a podmienkou, že noviny budú v slovenskej reči. V popredí nachádzame Hábelovo meno v hodnosti čestného biskupa. Literárny historik vyzdvihuje najmä tú podmienku, veď až do štúrovskej kodifikácie (1843) a pamätnej čachtickej schôdzky Tatrína (1847) nebola na Slovensku v jazykovej oblasti jednota.
„Zabudnutý košecký národovec“, dekan a farár, propagátor slovenskej tlače, básnik a publicista Jozef Emmanuel (1804 –1890) v októbrovom čísle literárnej prílohy novín Orol tatranský roku 1845 v básni K Orlovi vyjadril svoje sympatie k prostému vidieckemu ľudu, jeho reči, k školám: „Dobre ti je, Orle, dobre ti je lietať a s takým sa ľudom pozdravovať, vítať.“ A veru tieto verše vidíme ako ideovo a výrazovo analogické so Sládkovičovou básňou Nehaňte ľud moj! a Hviezdoslavovou Mňa kedys´ zvádzal svet... Tiež s reflexívnou poéziou Janka Kráľa (Duma bratislavská, Jarná pieseň). V básni k novému roku rodákom (Orol, 1847) horí za národné veci: Veď už nad slovenským poľom svetlo zorí,/ už sa osvecujú vôkol všetky hory,/ aj nášho šťastia už ligoce sa hviezda,/ pohnime sa už raz zo starého hniezda,/ bo nás volá k prácam života lepšieho,/ hlas šľachetných mužov národa nášho,/ do tej práce teda vstaňte hore, bratia,/ víťazstvo je isté, bárs nám cestu hatia.
Štúr zorganizoval na Slovensku i mimo neho sieť dopisovateľov a stálych redaktorov (P. Kellner – Hostinský, B. Nosák- Nezbudov, M. Jurecký, Ľ. Dohnány, J. Štúr, V. Pauliny, J. Kučera, P. Dobšinský). Medzi prispievateľmi zo stredného Považia registrujeme tiež klobušického kat. farára Štefana Zermegha (referát o svojej novej divadelnej hre Miluo Bohu ďivadlo) a pružinského dušpastiera Štefana Závodníka (1813 – 1885), dejateľa štúrovských neskôr matičných čias, ktorý posielal aj ľudovýchovné články, napr. o pestovaní a upotrebení zemiakov. Za tri roky vyšlo tak na 1168 stranách 292 čísel Slovenských národných novín. Dosť frekventované boli príspevky „z Trenčjanskej stolice“ a „z horňjeho Trenčína“. V 214. čísle z 31. augusta 1847 informovali noviny o zasadnutí hlavného spolku zakladateľov spolkov miernosti vo Veselom. Jeho predsedu Závodníka Štúr chváli aj ako agilného organizátora vzdelávania vidieckeho ľudu, ktorý veľkú pozornosť venoval škole a hospodárskemu povzneseniu ľudu.
Ostatný Štúrov príspevok v pod názvom Nový vek vyšiel 31. marca 1848, v čase, keď už on opustil Bratislavu, lebo mu hrozilo veľké nebezpečenstvo zo strany uhorskej vlády, ale so zámerom zúčastniť sa na poradách rakúskych Slovanov vo Viedni. Privítal revolučnosť „marcových zákonov“ – zrušenie poddanstva, vítal slobodu tlače a spolčovania sa. „S tým veru môžeme byť nateraz spokojní,“ písal naznačujúc, že nepokladá dosiahnutý stav národných vecí za definitívny.
Autor: nyi
