Posledné preteky Jozef nedokončil

Ako väčšina chlapcov v meste, ktorí ukončili základnú školu, začal študovať na strojárskom učilišti za nástrojára. V druhom ročníku sa dostal do Považských strojární na vývoj motocyklov, kde už jeho brat Vladimír pracoval ako skúšobný jazdec. Nedá sa povedať, či Jozef jazdecké gény zdedil alebo ich dostal „zhora“. Sám si upravoval motocykle, aby získal v roku 1973, v šestnástich rokoch titul majstra Slovenska v kubatúre do 50 ccm. O rok neskôr štartoval za AMK v seriáli MČSSR motocross do 125 ccm. V roku 1974 absolvoval svoju prvú veľkú súťaž v Harrachove, ktorý bol popri domácom šampionáte aj súčasťou majstrovstiev Európy v endure. Jozef vtedy povedal: „Štartovné pole bolo plné zvučných mien. Cítil som rešpekt, nie však strach.“ Napokon dojazdil vo svojej kubatúre na 4. mieste. O rok neskôr sa objavil na štarte európskeho šampionátu v Nemecku v reprezentačnom drese a skončil na nepopulárnej štvrtej priečke.
Rok 1976 znamenal preňho začiatok pôsobenia vo svetovom kolotoči šesťdňových motocyklových súťaží. Hneď prvá účasť v Rakúsku mu však nevyšla podľa predstáv, keď si počas tretieho dňa zlomil kľúčnu kosť. Táto forma zranenia sa uňho počas kariéry stala „obľúbená“, pretože s ňou laboroval minimálne trikrát. Po páde na trati prišlo aj vypadnutie z reprezentácie, a tak sa na budúci rok predstavil na ISDE v drese Považských strojární na Tatrane. Chuť mu spravil bronz v 125 ccm na domácom šampionáte, ktorý ho katapultoval späť do reprezentácie. V roku 1978 bol po prvýkrát členom víťazného trophy teamu, ktorý si odniesol trofej zo Švédska. Zo severu si odniesol aj bronz v jednotlivcoh vo svojej kubatúre. To už vojenčil v Dukle Benešov, kde jazdil na Jawe 250.
Postupne pridával tituly a medaily z domácich šampionátov, no titul svetového, či európskeho formátu, akoby sa mu vyhýbal. Končil síce na „bedni“, no zlatý veniec mu chýbal. Zmena nastala v domácom prostredí, keď hostila Považská Bystrica v roku 1982 svoju druhú Šesťdňovú. „Všetci chceli iba víťazstvo, ľudia nám fandili. Mali sme problémy s motocyklami, ktoré boli síce dobré, no rokmi ich konkurencia predbehla. Napokon sme vyhrali.“ Prišli ďalšie Šesťdňové a z nich medaily. Či už za druhé či tretie miesta, no titulu najväčšieho sa Jozef v tímovej súťaži už nedočkal. O štyri roky neskôr sa popasoval so Švédom Gustavssonom na ME v endure. Ťažšia motorka a jej technické problémy nezabránili jeho víťazstvu v kubatúre nad 500 ccm. „Jawa Rotax vážila 142 kilogramov, čo bolo podstatne viac, ako Švédova Husqvarna. Delil nás jediný bodík. Tešil som sa ja, Gustavsson mi chlapsky pogratuloval, hoci som videl, že prehra ho poriadne hnevala.“
Po rozpade SVŠ Považská Bystrica - základňa Sverepec, sa objavoval na trati čoraz menej. Nevynechal však niektoré príležitostné preteky a „gulášové“ podujatia. Chodieval ako člen sprievodu reprezentácie na Šesťdňových. Jazdiť tak vlastne neprestal nikdy. „Mám svoj vek a každá jazda bolí, no poteším“ povedal po pretekoch v Domaniži, kde sme si ho doberali. Poslednou Jozefovou jazdou bola úloha najazdievača počas niekoľkých rozjázd počas posledného dňa ISDE v tomto roku v Považskej Bystrici. Jozef sa dobre bavil a nik vtedy netušil, že na motocykel si v podobnej úlohe už nesadne. V sobotu 26. novembra mal Jozef pred sebou najťažší pretek svojho života. Do cieľa mu však zabránilo prísť srdce, ktoré nevydržalo. V stredu 1. decembra sa prišli na považskobystrický cintorín rozlúčiť s kamarátom a veľkým športovcom priatelia, známi a rodina. „Chovan bol obrovský talent. Keď sme ho sledovali počas jednej z rýchlostných vložiek, báli sme sa tvrdiť sami o sebe, že pretekáme,“ povedal Libor Podmol. Jozef Chovančík sa na trať endura či motocrossu už nikdy nepostaví. Počas svojej úspešnej kariéry sa stal ako jediný majstrom Československa vo všetkých kubatúrach, čo sa nikomu nepodarilo. „Ďakujem Slovenskej motocyklovej federácii a všetkým známym, ktorí sa prišli s ním rozlúčiť. ­Chcem si uchovať pamiatku na Jozefa, akoby iba odišiel na skok do garáže,“ povedala manželka Alena. Na poslednej ceste ho odprevadil jeho obľúbený Elán a burácanie naštartovaných motocyklov. Česť jeho pamiatke!