rý navštevuje ŠZŠ v Ilave, rodák zo Záriečia však už viac ako rok žije po strate rodičov spolu so sestrou v Detskom domove v Klobušiciach.
Ako si sa dostal k maľovaniu na sklo?
V škole som nemal k výtvarnej výchove príliš vzťah, pretože museli sme kresliť podľa pani učiteľky, ale ja som chcel robiť niečo iné. Ešte keď sme bývali v Záriečí, skúšal som vyrezávať z dreva jednoduché veci, v čom mi pomáhal ujo, alebo som si kreslil iba tak, pre seba. V domove krúžky nemáme, ale môžem kresliť, lenže nemal ma kto k tomu viesť. Na začiatku školského roka prišla k nám teta Alenka Teicherová z CVČ s ponukou, či by sme nechceli navštevovať niektorý z krúžkov. Veľmi sa mi zapáčili maľby na skle, ktoré som dovtedy nevidel a bolo rozhodnuté, čo budem robiť. Veľmi ma to zaujalo, bol som zvedavý, ako mi to pôjde, pretože kedysi sme to raz skúšali v škole, ale išlo o inú techniku.
Vedúca krúžku o tebe povedala, že dávno nemala žiaka, ktorý by pracoval s takou sústredenosťou, čo ju doslova fascinovalo.
Hoci je nás v krúžku viac, neprekáža mi to. Mám pokoj, a keď maľujem, sústredím sa iba na obrázok a je mi dobre. Prvý obrázok – Zimná krajinka bol hotový počas dvoch krúžkov, čo sú asi štyri hodiny. Keď vidím niečo pekné, pochytí ma túžba namaľovať to. Veľmi sa mi páčil obrázok Panny Márie s Ježiškom, pri ktorom trávim veľa času, lebo chcem, aby bol aspoň taký ako Alenkin. Je to však náročné.
Pýtať sa, či sa tešíš na krúžok, by bolo asi zbytočné...
Vždy sa neviem dočkať stredy, kedy budem môcť prísť na krúžok, zobrať farby, sklo a začať maľovať. Aj keď sa vraciam naspäť do domova, odchádzam vždy s príjemným pocitom v duši. Jednoducho, krúžok a maľba mi dávajú veľmi veľa. Som spokojný aj s prístupom vedúcej, ktorá sa mi nesnaží nasilu opravovať chyby, ale vždy ma na ne upozorní a poradí mi, ako ich napraviť alebo sa im vyhnúť. Ani v domove maľovanie nezanedbávam, večer niekedy zoberiem výkres, kreslím si alebo hrám na gitare, k čomu ma priviedol jeden z vychovávateľov.
Podľa čoho si vyberáš témy na obrázky?
Ťažko povedať, to, čo chcem maľovať, sa mi musí páčiť. Je jedno, či je to zviera, človek, krajinka, dom. Musí ma to osloviť, inak to nie je ono. Ak by som mal namaľovať niečo na želanie, myslím, že by som to dokázal, ale nebolo by to ono, ak by som k obrazu nič necítil. Bolo by to poznať.
Čo na tvoju záľubu hovoria spolužiaci?
Najprv sa mi smiali, keď sa dozvedeli, že chodím na krúžok maľby na sklo. Keď som im ukázal svoj prvý obrázok, zapáčilo sa im to. Pokiaľ nevideli, neverili mi.
Onedlho sa budeš rozhodovať, kam po skončení základnej školy.
Rozhodnutý som bol dlhšie, chcel som sa stať kuchárom. Odkedy mi „buchol“ tlakový hrniec, zmenil som rozhodnutie. Chcem sa ísť učiť za murára obkladača do Prievidze alebo Banskej Bystrice, kde by som býval na internáte. Táto práca sa mi páči, pretože aj pri obkladaní treba používať fantáziu, aby obkladačky tvorili určitý obraz a neboli umiestnené halabala.
Nebude ti po odchode na strednú školu ľúto za krúžkom, v ktorom sa cítiš dobre?
Rozmýšľal som nad tým, pretože by som nerád stratil kontakt s ľuďmi, ktorí ma to naučili, na čo nikdy nezabudnem. Navštevoval by som ho v sobotu, ak by to bolo možné. Verím, že by sme našli s tetou Alenkou riešenie. Maľovanie mi dáva veľmi veľa a už teraz mám v hlave ďalšie nápady.
Onedlho sú Vianoce. Ako by si ich najradšej strávil?
K Vianociam patria darčeky, rád by som dostal horský bicykel. Pre mňa sú to pekné sviatky, pretože sa stretávame všetci súrodenci. Príde staršia sestra alebo brat, ktorí nás spolu s najmladšou sestrou zoberú k sebe. Už sa na všetkých veľmi teším.
Michal Zahustel našiel v maľovaní niečo, čo ho posúva ďalej a pomáha mu prekonávať neľahkú životnú situáciu. „Ak vydrží, v čo verím, môže toho veľa dokázať. Má v sebe niečo, čo je predpokladom, aby svojimi obrázkami pomáhal ľuďom zabúdať na starosti a potešil nielen ich oči, ale aj duše,“ povedala vedúca krúžku Alenka Teicherová.
Dôkazom toho aj cena z výtvarnej súťaže, ktorú v spolupráci so ZŠ v Bánovciach usporiadala ilavská špeciálna základná škola.
Autor: Spracoval (jš)
