Ako sa Zúbkovci dostali k bačovskému remeslu? „Už môj dedo choval doma asi stovku oviec, takže na otca sa malo čo „nalepiť“. Ten neskôr odišiel z visolajského salaša za robotou. Nenašiel iba tú, ale aj svoju neskoršiu manželku. Bačovskú školu absolvoval v Trenčíne – Záblatí,“ hovorí Juraj. Odmalička vyrastal na salaši vo Visolajoch, neskôr na Mojtíne. „Na detstvo spomínam rád. Potom som sa učil v Žiline na strednej poľnohospodárskej odbornej škole. Pracoval som u otca dva roky. Živil som sa aj ako mestský policajt, zvárač, bol som pri kravách, ale všade to dopadlo rovnako. Vrátil som sa tam, kde mi učarovalo odmalička. Starať sa o ovce nie je maličkosť, čo mi môžu potvrdiť všetci, ktorí sa okolo nich čo i len trošku „motali“.“
Dnes má Juraj na salaši vo Visolajoch viac ako štyri stovky oviec. Tie musia cez zimu „do doliny“. „V murovanej maštali (ovčíne) strávia zimu, bahnia sa a čakajú na prvú pašu. Tento pokoj nájdu u otca na farme v Slopnej. Areál bývalého družstva neobišla exekúcia, a tak sa dal kúpiť v dražbe. Celý bol schátraný, zanedbávaný, a pred ustajnením sme prerábali, čo sa dalo. Z kravských maštalí sa stali ovčíny,“ spomína Juraj. Jeho slová dokazuje i nový prístrešok na seno či nová strecha na jednom z ovčínov. Každú chvíľu praskne potrubie, kde čo treba stále opravovať.
Zimné ticho prerušilo tesne pred Vianocami bľačania jahniat, ktoré boli pripravené na odvoz do Talianska. „Je ich málo, hoci na juh ovečky vozievame. Je to na jar, kedy je jahňacina vítaným mäsom na stoloch,“ tvrdí mladý bača, ukazujúc v jednom z ovčínov nové prírastky. Jahniatka sa tak stávajú symbolom jari i zimy.
Bačovstvo sa v rodine Zúbkovcov stalo tradíciou. Bude bača rovnakým priezviskom dojiť ovečky na salaši vo Visolajoch aj za päťdesiat rokov? To nevie ani Juraj, pretože má zatiaľ dve dcéry.
Autor: mk