Indiáni si to nedovolili

Jeden známy si ako svoju inšpiráciu vybral akademického maliara z vedľajšej dediny a počas celého detstva si opakoval, že raz, podobne ako on - chudobný chlapec zo zapadnutej dedinky - musí niečo dokázať. A dokázal.
Chcete sa aj vy inšpirovať podobnými príbehmi? Viete, koľko osobností šoubiznisu, športu, kultúry či podnikania sa narodilo na Považí? Chceli by ste spoznať ich životnú púť, dozvedieť sa o ich úspechoch, pádoch, zaujímavých životných situáciách? Prinášame vám seriál rozhovorov s rodákmi z nášho regiónu, a to najmä takými, ktorým sa v šírom svete podarilo nájsť si to správne miesto. V našom seriáli načrieme do ich krátkej, no bohatej životnej púte v rôznych povolaniach, v rôznych končinách našej vlasti i mimo nej. Okrem úspechu majú spoločné „korene“, ktoré siahajú na Považie a sú na to patrične hrdí. A možno prídete na to, že ste sa s nimi hrávali na rovnakom pieskovisku, sedeli v jednej triede, kopali spoločne do futbalovej lopty, či chodili do rovnakého krúžku....
Ing. Viliam Kišš (40)
Kto prišiel s myšlienkou vytvorenia firmy na sledovanie slovenského mediálneho diania?
Prišiel som na ňu v americkom Norfolku, keď som stážoval v tamojších novinách. V miestnej škole sa strieľalo a vyrazili tam reportéri. Tí, čo zostali v redakcii, zašli do elektronického archívu a pracovali na článku ešte predtým, ako mali nejakú ďalšiu informáciu. Zistili si, kedy bola posledná streľba, kto odstúpil, prečo to všetko... Celý článok, ktorý na druhý deň otváral noviny, bol vytiahnutý z archívu, lebo niečo podobné sa dlho nestalo. To ma fascinovalo.
Všetko, čo dovtedy nazhromaždili, im pomáhalo pri tvorbe nového. Bolo to v roku 1993. Začal som následne zháňať v Prahe distribútorov systémov, ktoré mohli byť základom vyhľadávania. Potom sme začali spolupracovať s jednými, druhými, tretími novinami..., s prvým klientom, druhým a začalo to fungovať.
V tých začiatkoch boli klientom i naše noviny.
V spomínanom roku som urobil turné po celom Slovensku. Mal som u mňa v prenajatej garsónke požičaný počítač z Prahy a pamätám si, ako bzučali dáta, keď prichádzali... V tom čase nikto tomu neveril. Aj vtedy existovali monitorovacie spoločnosti, dokonca silnejšie, lebo začali skôr. My sme zvolili iný prístup. Dnes sme členom AMECu - Medzinárodnej organizácie na vyhodnocovanie médií v Londýne a členom FIBEPu, ktoré združuje 80 monitorovacích spoločností celého sveta. Korešpondujeme s Japoncami, Číňanmi... a fungujeme na tomto teritóriu ako prvá monitorovacia firma. Paralelne sme založili spoločnosti, ktoré sa venujú kompletnej reklame, vyrábame rozhlasové televízne spoty a plánujeme mediálne kampane. Založili sme i mediálnu agentúru na nákup a plánovanie médií. Celé portfólium má svoju logiku a spolu súvisí. Firmu tvorí stopercentne slovenský kapitál.
Teda ste naklonený novým technológiám?
Nie, nedá sa to tak povedať. Každá technológia je nástroj. Ja si neviem nastaviť rádio v aute, čo hovorím úplne vážne, neviem si nainštalovať do počítača niečo naviac. Nemám rád novú technológiu.
Ako funguje monitorovací systém?
Všetko sa vyvinulo tak, že dnes veľa vecí riešime cez satelit. „Mikrovlnnou rúrou“ sa prenášame do centra, kde máme servery. Tam pracujú milióny informácií pod veľkou kontrolou. To, čo bolo dôležité, principiálne si dnes môže dovoliť hocikto, nemusí už prešľapávať cestu, no ani to nie je jednoduché. Tak, ako veľa ľudí pozná šach, veľa ho vie hrať, majstrom je vždy len jeden. Technológia dovoľuje čo chcete, zajtra môžete premietať kino.
Čo všetko vaša činnosť mediálnych analýz zahŕňa?
Analyzujeme mediálnu silu, mediálne výstupy postupujeme ďalej politickým stranám, do súkromného sektoru, usmerňujeme politika i súkromnú firmu, kde hrozí aký útok, kde iná konkurencia čo používa v médiách, aké PR nástroje na zveľaďovanie svojho imidžu, či svojich produktov.
V AMEC-u (vyhodnocovanie mediálnej analýzy v Európe) sme jedinou firmou zo strednej Európy. Aby sme neboli len lístkom na strome, tento rok predstavíme vlastný špeciálny analytický nástroj, ktorý je schopný analyzovať hocijakého klienta. Na internete dostane dávku monitoringu, sám si zanalyzuje, vyjdú grafy, výstupy... Možno o päť rokov sa nebudú čítať žiadne monitoringy, ale grafické výstupy už o desiatej hodine v pondelok na porade. Ak tam vyskočí nejaký stĺpček, na ten sa klikne, za ním sa otvorí, čo to vlastne je, a to všetko sa otvorí vo vizuálnych obrazoch. Na slovo nebude čas... Nastane také čítanie informácií, čo bude prospešné. Bude treba ľudí, ktorí rozmýšľajú. To nevytvorí stroj apriori. Analýzy sú univerzálna vec, nedajú sa nikdy naučiť. Čítať nad riadkami, medzi riadkami, vedieť, prečo sa trikrát zaútočí na niekoho a štvrtýkrát sa nikto nespomenie, to buď máte alebo nemáte. To škola nemá.
Pôsobili ste ako novinár v hektickom období Nežnej revolúcie, vo vtedajšej študentskej Zmene. Vraj ste sa objavili s Havlom pri jeho prvej ceste do USA? Kde ste sa tam vzali?
Priznám sa, že som išiel v druhom slede s Milanom Kňažkom, ešte so Strýcom Marcinom - Milanom Mlsnom. Pôsobil som v československom štrajkovom výbore, končil som vysokú školu. Na pozvanie Svetového kongresu Slovákov som sa za študentov dostal do Kanady.
Tam ste pocítili potrebu zdokonaliť sa v angličtine? Odchodom do USA ste veľmi prekvapili svojich rodičov.
Boli sme v Toronte, predtým som bol pol roka u svojej tety na Floride. Pravdupovediac, oni si mysleli, že sa nevrátim. Stredoeurópskych novinárov pozývali na tri mesiace do USA a pozvali i mňa. Boli tam Poliaci, Rusi, Česi, Slováci. Vtedy v roku 1992 bol československý problém rozdelenia republiky. Američania ma ako Slováka pokladali za šovinistu, lebo som otvorene povedal, ak nastal problém, musí nastať diverzifikácia. Hovoril som to napriek tomu, že mama bola Češka a otec Slovák. Mohol som si to dovoliť povedať, lebo som bol „ani-ani“. Tam som zažil potrebu angličtiny. Na gymnáziu ma učila pani profesorka Porubská, pred ňou klobúk dolu. Aj po rusky by som vedel hovoriť, tiež ma ju učila.
Kam viedli vaše cesty po skončení gymnázia?
Skončil som technickú univerzitu, vtedy SVŠT. Študoval som odbor pohonné prúdové jednotky, letecké motory, civilné - nie vojenské ako sa vyučovali v Brne - my sme konštruovali turbíny. Verte, neverte, dostal som po skončení školy ponuku do kanadskej firmy na výrobu turbín, čo je prapodstata leteckého motora. Odpísal som im, že ďakujem, nech to ponúknu niekomu inému. Ponúkali nástupný plat 1300 dolárov v roku 1991. Škola bola pre mňa tým, aby som sa vyhol vojenčine. K technickej škole som nemal vzťah. Mal som výborné známky. Z gymnázia všetci spolužiaci zamierili do Bratislavy. Tým, že som všetko zvykol robiť naopak, vybral som si košickú elektrotechnickú fakultu. Ani neviem prečo, prijatie na fakultu bolo bez prijímačiek. Po štyroch skúškach som si povedal, že tam nemôžem byť. Potom som robil pomocného robotníka. Naučil som sa, ako sa kupuje borovička cez plot, zametal som haly, upratoval som. Volil som najľahšiu cestu vyhnúť sa vojenskej službe - ísť na vysokú školu. Na gymnáziu som mal výborné výsledky, a tam ma prijali na SVŠT, opäť bez prijímačiek.
Šport ste mali i v rodine. Mama bola primárkou fyziatricko-rehabilitačného oddelenia NsP v Považskej Bystrici, venovala sa viacerým športom.
Mama mala doma i špeciálne cvičky, pozostatok, keď sa venovala gymnastike, výborne hrala basketbal, volejbal, otec všetko, no s mierou. Brat Roman ako jediný v 17. rokoch skočil 7 metrov do diaľky, do výšky 196 cm a ručne meranú stovku zabehol za 11,1, jeden z obrovských talentov, československý reprezentant. Mal asi 500 medailí...
Hovorme o vašej športovej záľube...
K atletike ma priviedol starší brat Roman. Bol som drevo, často chorý, mával som angíny... V ôsmich - deviatich rokoch sa na mňa s úsmevom pozerali, po troch rokoch som skončil druhý v kraji v prekážkovom behu, šiesty na Slovensku. Nechal som to, videl som trénersky nezáujem, išlo im len o najlepších. Bolo leto, zobral som si babetu, vybral do Púchova a uvidel ihrisko, kde hrali dospelí volejbal. Potom som každý deň dochádzal a začal hrávať za Púchov, keďže v Považskej sa volejbal nehral. Splnil sa mi sen, že sme postúpili do I. dorasteneckej ligy. Púchovu sa to historicky podarilo vtedy, a tak som s volejbalom pokračoval v Interi Bratislava i v Červenej hviezde Košice. Nikdy som nebol talent, ale bavilo ma to. Dnes mám štyridsať rokov, dvakrát do týždňa hrávam hokej, tenis. Jazdievali sme s nebohým Jožkom Chovančíkom, mám 450-ku štvortakt, aj nejaké preteky za sebou... Šport ma jednoducho baví.
V rodine športujete len vy?
Manželka je bývalá volejbalistka, rekreačne lyžuje. Osemročná dcéra pláva, chodí na tréningy, výborne lyžuje. Neviem, či ju to baví, lebo keď jej vybrali mandle, povedala, že nemôže chodiť ani na plávanie, ani na klavír, ale na výtvarnú áno. Chodí však všade. Mám štvorročného syna, ktorý sa v Rajeckej Lesnej pripne na lyžiarsky vlek, i vypne, ale nenútim ho.
Čo ostatné záľuby?
V škôlke som dostal papier, kde mi oznámili, že „u vašej dcéry bol zistený hudobný talent,“ to sa dobre číta. Ja som mal doma husle. Nikdy som na ne nehral, možno som mal, ale naši zistili, že to nemá význam. Ale sám som sa naučil na gitaru. Na gymnáziu som hrával na posedeniach. S dcérou som zložil pesničku Lesní robotníci a hráme ju spolu.
Vraciate sa do Považskej Bystrice často?
Mám tam brata, ktorý býva v rodičovskom dome. Prechádzam cez mesto, ale pokračujem do Domaniže. Tam sa cítim doma. Tam som si úplne náhodou kúpil drevenicu. Vlastne, nič nie je náhoda. Zavolal som kamarátovi zo Žiliny, že sa stretneme v Domaniži a pôjdeme sa podľa inzerátov niekde pozrieť. Vtedy som stretol starostu Domaniže a zaviedol ma do drevenice. Ja som si povedal, áno, to je ono. Je to stará drevenica so všetkým, nič sa na nej nezmenilo.
Skoro každý týždeň víkendujeme v Domaniži. V okolí sú dobré svahy na lyžovačku, aj keď je niekedy veľa ľudí. Priznám sa, lyžujem i v Taliansku, to sú iné svahy, ale také nádherné a náročné ako sú v Čičmanoch a Rajeckej Lesnej, to je paráda. Mám tieto miesta rád.
Kam sa viete vybrať v lete?
Bývanie v drevenici je samo o sebe to, čo považujem za relax. Vybehnem do motokrosového areálu, prípadne ideme na rajecké kúpalisko. Deckám stačí hocičo. Relax je pre mňa už to, že tam prídem. Ako urobili diaľnicu po Sverepec, sme tam o pätnásť minút rýchlejšie.
Ako ste prežili Vianoce? Zachovávate tradície?
Rituály, ako zachovávali rodičia, zachovávame aj my. Ježiško chodí k nám, na Troch kráľov končíme s vianočným stromčekom.
Tento rok boli Vianoce dosť smutné, spomínal som na náhly odchod Jožka Chovančíka, ktorého som veľmi dobre poznal. Stále virtuálne s ním komunikujem. To je smola, jeden zo špičkových ľudí, ktorý ako jediný Slovák bol majster sveta na šesťdňovej, potom trikrát majster sveta a majster Európy, že sa preňho nenašlo po problémoch s chrbtom uplatnenie. Zabúdame na starešinov, to si Indiáni nedovolili. Vypomstí sa nám to. Dnes viem, čím starší, tým lepší. Začínam rozmýšľať úplne inak. Keď sa to nenaučíme, budeme sa likvidovať vzájomne, budeme zabúdať. Sme závistlivý národ, ale to by sme mohli zmeniť.
Čo by vás najviac potešilo v živote, po čom túžite?
Všetko mám, v princípe nič nechcem. Chcem jedinú dôležitú vec, zdravie. Kto nezažil, nevie. Nech sú deti zdravé, nech sú všetci v okolí zdraví. Ak máte zdravie, ostatné si kúpite alebo na to zarobíte. Žiaľbohu, spoločnosť sa triedi, niektorí si zarobíme viacej, to asi inak nejde.
Aby som neostal iba v Považskej Bystrici, nech sa niektoré veľmoci nestarajú do sveta, lebo potom dopadneme ako pred II. svetovou vojnou. Ale to neovplyvním.
Aké ste si dali vízie vo svojich firmách?
Možno to nie je manažérske, ale priznám sa, že nevstupujeme do žiadneho roka s nejakou víziou viac, s americkým systémom plánovania 180 percent. My sme radi za každého klienta, naozaj sa snažíme každý deň. Priznám sa, neviem, čo bude budúci týždeň. Samozrejme, neriešime každý deň jednu vec, ale nerobím si vízie. Môj otec hovorieval, aj hrubé bolo a prehorelo, asi takýmto spôsobom sa na všetko dívam – triezvo.
V princípe som nechcel mať nikdy žiadnu firmu, som slobodomyšlienkársky typ na to, aby som sa s niekým bavil, prečo sa neurobilo to, či to, priznám sa, to ma unavuje.
V kolektíve okolo seba preferujete mladých?
Povedal by som aj-aj. Na „mladotu“ dosť neverím, lebo mám skúsenosť, že mladí ľudia málo vedia. Táto generácia, nech mi je odpustené, z marketingových škôl, vie ešte menej, ako sme vedeli my, tak to aj vyzerá. Máme vo firme aj starších, orientujeme sa i na mladých ľudí, nie kvôli peniazom, ale že treba niečo vedieť. Zamestnávame 243 ľudí a desať po celom Slovensku, v Košiciach, Poprade, Považskej Bystrici. Púšťame prácu do regiónov s vysokou nezamestnanosťou.
Po predchádzajúcich slovách, čo by ste odporúčali mladým ľuďom?
V podstate som lenivý človek. Tým, že som lenivý, niektoré činnosti musím tak vymyslieť, aby som sa na nich nenapracoval. Nechcem mladých zglobalizovať. Bál som sa, keď nastúpi obdobie raného kapitalizmu, moja generácia to nestihne. Rozbijú nás tí s dvoma či štyrmi cudzími jazykmi, marketingovými slangami, my starší skončíme na periférii a budeme zberať špaky. Nie je to tak. Doba ich spohodlnela, aspoň v tom období, kedy mladých ľudí vnímam. Sú zhýčkaní, zleniveli, nechcú prevziať zodpovednosť, chcú mať peniaze... Som šokovaný, aj napriek tomu, čo sme my celý život chceli. Možno preto podnikám. Dajte nám samostatnosť a my to roztočíme, lebo vy to neviete - to u nich necítim, skôr alibizmus, schovávanie sa. Nemyslím, že je to peniazmi. Je to charakterová črta.
Čo spomienky na kamarátov?
Vypožičal som si to z jednej knihy: Dám štyri roky môjho života za dva roky na gymnáziu. To bolo obdobie, ktoré absolútne dalo ISO normu života v tom období. Ak máte sto percent pamäte a z nej sa vám niečo vynára, tak päťdesiat percent sú to stredoškolské roky. Bolo to fantastické. Prial by som to každému.
Zrejme to boli i prvé lásky...
Áno, aj, zanechávajú veľmi hlboké stopy, ako v každom. Aj prvé lásky, aj prvé víno, prvá cigareta, všetko bolo perfektné. Prvá vnútorná revolúcia, prvé vzdory, prvé... Človek sa odvtedy nezmení, všetko v hlave zostáva. Kedysi som si myslel, ako človek starne, mení sa. Nie, nie. Kdesi sa to zastaví, vyťahujete stále tie isté karty, možno sa len učíte lepšie hrať. Dobre je, keď nepodvádzate. V tomto ranom kapitalizme v boji o prežitie je to iné v Bratislave a iné v Považskej Bystrici. V Bratislave je väčšia konkurencia, väčšia šanca na všetko a o všetko môžete aj rýchlejšie prísť.