Túži, aby sa splnil jeho kovbojský sen. Ľuboslav Štefánik (53) získaval s plemenným chladnokrvným žrebcom Eluxom, zabudnutým popolvárom kdesi na Orave, a šťastnou rukou vybranou kobylou Britou najlepšie hodnotenia na súťažiach a výstavách.
Mladosť pri koňoch
Ku koníkom som sa dostal už ako malé dieťa. Mame pridelili umiestenku učiteľky na Kysuce, a keďže vtedy neboli školské bytovky, bývala v prenajatých bytoch a mňa opatrovali starí rodičia na Lúkach. Dedo ma už ako veľmi malého vysadil na koňa, chomúta som sa držal ako troj-štvorročný. Na koni som aj driemal, aj jedol. Dedo mal veľmi šikovne stavané koníky, chodili mu samé v oračke. V šiestich rokoch mi dal opraty do rúk. Takto sme s dedkom ľuďom oborávali zemiaky, vozili uhlie po celej doline zo stanice. Ometal som koníkom muchy, aby boli pokojné, aby sa fúry dobre naložili a čo najviac sa odviezlo. Ako dvanásťročný som kosil trávu, vedel som si fúru zviezť. Dedo na desiaty rok môjho života umrel. Potom sme až do odchodu na vojnu tvrdo robili na roliach a pomáhali sme babke plniť kontingenty.
S „nežnou“ prišli aj kone
Na vojnu som dostal od babky list, že založili poľnohospodárske družstvo a všetko nám zobrali. Moja babka ostala bez roboty, bolo jej smutno a nariekala za tým, čo nám vzali. Po návrate z vojny som začal chovať stovku zajacov, to sa rovná podľa spotreby sena aj páru koní. Keď som sa oženil, stále som nemohol na vlastného koníka ani len pomýšľať. Po Nežnej revolúcii hneď v decembri som mal štyri kone dovezené z Ruska. Dokúpil som jednu ťažkú kobylku. Ľudia sa smiali, kone boli divoké a sami sme ich krotili. Vystrašené z transportu kúsali a kopali. Vďaka pánu Bohu sa nám podarilo dať všetky štyri koníky pod sedlo. Pomáhal mi 16-ročný syn a jeho kamaráti. Celá dedina sa chodila na nich nosiť. Naraz som zistil, že mám už päť kobýl a ja sa na nich nenosím, lebo som musel dennodenne hnoj kydať, pucovať, seno zvážať.
Z dvora do stajne mimo dediny
Potom prišiel ten čas. Nebohý starosta pán Šéry mi oznámil, že sa chystá zákon o chove zvierat v obci a čo, ak si to susedia nebudú priať. Vtedy som neváhal a v roku 1993 som kúpil pozemok v kopci naproti, ako mám dom. Volá sa Zábreh, nikto oň nemal záujem a postavil som mimo dediny stajňu. Tam bývam, chovám koníky, zase bolo menej nosenia na chrbte koňa, ale vyše roboty.
Láska k deťom a koňom
Stále mám štyroch až piatich koníkov. Deti k nim chodia dodnes. Zaujímavé je, že chlapci nemajú ku koňom taký vzťah ako dievčatá. Teraz mám len jedného chlapca z dediny, ktorý mi veľmi pomáha i jazdí. Miško Hamšík, keď som v robote, všetko počistí a za to si zajazdí. Dievčatá vedia koníky aj na súťaž pripraviť. Lásku ku koňom prejavujú do sedemnástich, a keď začnú s mejkapmi a parádením, idú od koníkov preč.
Deti, ak sa posadia na koňa, sú nedočkavé a najradšej by chceli ísť cvalom. Hovorím im: „Nie, tri mesiace budete jazdiť krokom, turistiku. Musím ich brzdiť a zatiaľ sme, vďaka Bohu, nemali žiadne mimoriadne zranenie. Neberiem za to ani korunu. Mám svoje zamestnanie, 33 rokov robím profesionálneho hasiča. Kone si na výstavách zarobia na seba i na seno. Žijem z toho, čo si zarobím. Nepotrebujem sa im venovať profesionálne...
Elux nosí deti zo základných škôl v Púchove. Keď ma o to požiadajú učiteľky, nikdy nepoviem nie. Robím to z lásky k deťom a ku koňom. Od prvého dňa, ako som mal kone, boli u mňa deti, a tak je to až doteraz. Hoci je Elux plemenný žrebec, je pokojný. Je dobráčisko a nosí deti, aj keď by už mal dávno žrať. Môj najstarší vnuk Maťko, ešte ako maličký, mu otvoril tlamu, vopchal do nej ruku so senom až po lakeť! Kôň ho nepohrýzol a všetko seno zožral. Takto potrápil aj vlčiaka a nechápal, prečo koňovi seno chutí a pes ho nechce. Nebojí sa zvieratiek, a to je dobre.
Chodím po Slovensku s dobrou radou a pomocou
Pomáhal som zakladať zväz chovateľov koní v Dohňanoch. Usporiadali sme s Antonom Trnkom furmanské preteky, mali veľký ohlas. Po prvom ročníku som sa vzdal podpredsedníctva a odvtedy si to Anton riadi sám a robí to dobre. Vďaka nemu sa Dohňany dostali do slovenského podvedomia.
Jeden pán z Lokce na Orave ma požiadal o organizáciu dvoch ročníkov súťaže a ľudia boli tiež spokojní. Tak chodím po Slovensku s dobrou radou a pomocou pripraviť ďalšie súťaže. Volali ma do Vranova na Topľou, do Banskej Bystrice... Ale ja sa nemôžem túlať po svete, keď mám stádo koní doma.
Koňa som trénoval ako atléta na dlhé trate
Potreboval som žrebca a dozvedel som sa, že na Orave je jeden „zabudnutý“, o ktorého sa nik nestará. Žrať mu síce dali, tým netrpel, ale stál, stál, nevidel slnko, nemal pohyb... Bol veľmi zanedbaný, uviazaný roky na reťazi. Keď som ho viedol do auta, skoro skolaboval. Tri roky neprešiel viac ako 50 metrov. Dennodenne som s ním pracoval. Prvý raz som s ním spravil 500 metrov, zavrel, ráno 500, poobede ďalších 500. Až potom som na ňom sedel, dá sa na ňom jazdiť. Takto som si ho zotavoval, veď čo-to som vedel o trénovaní. Odmalička som bol atlétom a ako žiak som sa dostával na majstrovstvá republiky do Čiech. Potom sme založili v Lúkach aj hádzanú a podarilo sa nám hrať prvú ligu. Koníka som doslova trénoval podľa toho, ako som sa ja pripravoval na dlhé trate v atletike. Osvedčilo sa to. Ubral som mu z potravy, postupne viac zaťažoval, pridával krmivo a koník priberal. To, čo zožral, sa prejavilo v svalovej hmote. Na prvej výstave si ho nepoznal ani majiteľ.
Husársky kúsok s Božou pomocou
Pred šiestimi-siedmimi rokmi som sa rozhodol venovať pracovným koňom. Prešiel som na norické ťažké lesné, pracovné plemeno. Pomaly som povypúšťal ruské kobyly, ktoré som mal ako prvé. Nadobudol som peknú chovnú kobylu norika muránskeho. Ako som sa k nej dostal? Chovateľ Ing. Šmelko mi dal na Muráni vybrať z jeho chovu. Ako človek verí na lásku na prvý pohľad, tak medzi tými desiatimi sa jedna na mňa tak pozrela, že som povedal: „Dievča zlaté, ty pôjdeš!“ Hovorím to preto, lebo ma viedla dobrá Božia ruka. Teraz sa stretávame na výstavách aj s Ing. Šmelkom, ktorý na ne tiež vodí svoje kobylky. Na súťaži Kôň roka v Trenčíne každý rok tá moja skončí pred jeho kobylami. Vždycky mu poviem: „Inžiniersky, dobre som si vybral?“ On odpovie: „Štefánik, ja vás už do mojej maštale nechcem!“ Podaril sa mi husársky kúsok s Božou pomocou, nehovorím, že som ja taký múdry.
Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša
Krásnu muránsku kobylku som si šťastnou náhodou vybral ja, kamarát mi tohto popolvára poradil. Rozhodca, keď sa prvýkrát pozrie na koňa, nevidí zviera, ale „geometriu“ - uhlovanie prednej lopatky, uloženie stehennej kosti, kopýtok..., až potom sa pozrie, ako je živený, aké má chody, ako poslúcha - to všetko boduje. Mal som šťastie, že popolvár Elux má ideálne zuhlovanie. Predvlani na medzinárodnej súťaži Kôň 2004 nás predbehol Quaro, dovezený za 350-tisíc z Talianska. On bol prvý, my druhý a kobylka Brita tiež druhá. Vlani Elux vyhral. Bol šampiónom plemenných chladnokrvných koní v rokoch 2002 a 2003 na súťaži organizovanej Poľnohospodárskou univerzitou v Nitre, v Dohňanoch na výstave Kôň Považia vyhral dvakrát, vyhral a stal sa šampiónom plemenných chladnokrvných žrebcov na výstave 2005 v Trenčíne. Sú to najväčšie úspechy, no do popredia sa tlačia mladé žrebce. Elux má svoj zenit za sebou. Začínam sa venovať jazdeckým koňom. Chcem ich pripraviť pre deti. Tie sú vďačné za každé vysadnutie, preto ich pucujú, pozametajú. Keď vidím, ako desaťročné dievčatko drží metlu, radšej ju zoberiem a pomôžem jej.
Prvý kupec zostáva vždy prvým
Dvanásťročného Eluxa mám šesť rokov. Robil dobrú robotu, pokazil ho človek. Mám prečítaných veľa kníh o koníkoch. Mne sa u koníka podarilo prebudiť, doslova dať mu všetko, čo má mať. Začalo sa mi na výstavách dariť aj s Britou. Každý rok dochovám po nich žriebätko. To posledné dokonca chceli záujemcovia kupovať ešte v bruchu. To nemôžem pripustiť, neviem, čo sa narodí a aké bude. Prvým záujemcom som však ja. Ak je pekné, dám si ho do chovu. Aj tu musí byť čestnosť, keď niekomu sľúbim žriebä, nech príde aj iný a dával by o tretinu viac, nedám. Prvý kupec je prvý kupec.
Plní sa mi kovbojský sen
Kovbojom som bol od malička, chcem ním byť aj v starobe. Keď sa mi chýlilo k štyridsiatke, povedal som si: „Chlap sa priemerne dožíva 60 rokov, prvých dvadsať som dal detstvu a vzdelaniu, druhých 20 rokov manželstvu, deťom a 18 rokov som robil veliteľa hasičov. Teraz, kto mi nechce pomôcť, nemusí, nebude mi to prekážať, ale ja si idem splniť svoj detský kovbojský sen.“ Chcem prejsť znova k westernovému jazdeniu, k westernovému spôsobu života.
Autor: Rozprávanie Ľ. Štefánika zaznamenala zum
