Článok pokračuje pod video reklamou
Ak sa nič z toho nestane, na 100 percent ťa čaká päť dní zábavy, spoznávania nových spolužiakov, učiteľov telocviku, krutých pádov na zľadovatenej zjazdovke, nové priateľstvá, lásky a kopa super naj zážitkov.
Ani tento rok Skalka pri Kremnici nesklamala. Svahy boli super, len na ten Turček by sa asi zišla lanovka. Myslím, že najviac ospevovaná bola turistická trasa, ktorú si zdatní lyžiari/snowboarďáci skracovali cez les. Škoda len, že niektorí „nevšímaví“ to zobrali cez les rovno popri vleku, kde neunikli pozorným očiam našich inštruktorov. Tí mladých „delikventov“ rýchlo zrušili a čakal ich aj trest v podobe nosenia aparatúry. Že chlapci!
Okrem tohto miniproblému sa našlo ešte aj zopár ďalších, len takých maličkých priestupkov, ako napríklad freestyle po neosvetlenej zjazdovke pri večernom lyžovaní alebo to otrepané behanie na cudzie izby, za ktoré sa profesori vyhrážali vylúčením z výcviku. Ale prosím vás, rečičky...Veď je jasné, že hociktoré dievča by zdolalo aj dve poschodia, len aby skočilo k chalanom na pokec. Len tie schody tááák strašne vŕzgali. Ale aj tak oceňujem prácu profesorov, ktorí sa ešte aj o pol dvanástej vliekli po chodbe, aby nás skontrolovali. To bol ten posledný time, čo im ešte stačila para, pri všetkej úcte. Je pravda, že niektorí účastníci výcviku boli po dlhom športovom dni tak vyžmýkaní, že už sa im ani nechcelo ťahať sa niekam vedľa, takže kritický bol vlastne len ten prvý a posledný večer.
Denný režim. V pondelok sme dofrčali okolo obeda na chatu Limba, kde nás všetkých vtesnali do spoločenskej miestnosti. Čakanie na izby. Nadšenie z príchodu kleslo na úroveň miestnych mrazov, lebo takí uťahaní z cesty sme nemali poriadne kde hlavu zložiť vďaka nadrozmerným taškám. Po obede to prišlo - izby na prídel. Na tomto mieste neodkladne! musím vzdať poctu p.p. M. Pučekovi, na ktorého sa, keď prišiel do miestnosti s kľúčmi od izieb, vrhlo asi dvadsať ľudí aj s ich predstavami o dokonalom bývaní a on aj po tomto nápore vydržal a nevzal lyže na ramená.
Poobede nasledovalo rozdelenie do skupín podľa lyžiarskych schopností. My, starí harcovníci, sme hneď vedeli, kam sa zaradiť, ale pridali sa aj nové tváre. A začalo testovanie svahov, nových lyží, snowboardov. Počasie bolo úplne úžasné (díky, TY, kto to riadiš), krásne, slnečné, až som si od toho jasu nevidela na špičky lyží.
Večer veľký príhovor nášho najvyššieho a večierka... hahaha. Takže prvý deň – pohoda, klídek, tabáček.
Druhý deň sme sa našmýkali až-až. Jazdili sme celý deň okrem obedovej prestávky. Podaktorí vymenili staré osvedčené lyže za nový style – dosku. Dokonca sme si užili ešte aj večerné lyžovanie, to bol ten spomínaný freestyle po neosvetlenej zjazdovke. Večerná návštevnosť sa znížila, veď nás toľko uvláčili po tých svahoch!
Tretí, vraj kritický deň, sme jazdili iba doobeda. Asi pätnásť nádejných snowboardistov si požičalo dosku a hybáj na kopec. Popoludní nasledovala vytúžená prechádzka, na ktorú sme sa všetci veľmi tešili. Viditeľnosť bola asi dvadsať metrov a fučalo fakt bolestne ( „díky“, TY, kto to riadiš), ale to neodradilo našich učiteľov, ktorí tak strašne milujú turistiku a úžasné výhľady do 200 km, aby nás vytiahli k akejsi „retranzačke“. Najlepšie bolo, keď sme sa cestou späť kotúľali dole briežkom, alebo keď si náš spolužiak Jaro (určite známy v týchto zemepisných šírkach) vliezol do zajačej nory.
Večer nám konečne vedenie uštedrilo nejakú tú dedinskú zábavu (=diskotéku), aj sa tancovalo, ale večierka bola neodvolateľná, ach jaj.
Posledný celý deň sme si fakt dobre zajazdili. Doobeda - voľné lyžovanie/boardovanie a poobede - preteky + voľné lyžovanie/boardovanie = v pohode deň. Preteky boli naozaj napínavé a nervydrásajúce. Okrem lyžiarov sa nezabudlo ani na vyznávačov snowboardu, ktorí si tiež mohli odskúšať obrovský slalom. Výsledky boli známe po večeri. Najrýchlejšia zo všetkých lyžiarov bola naša Naďa (we are the champions!).
A opäť diskotéka, ktorá ku koncu chytila smutný nádych, lebo DJ Jaro púšťal samé slaďáky. I keď nám večierku predĺžili o neuveriteľných! tridsať minút, aj tak to bolo akosi priskoro na to, aby sme si išli ľahnúť do postele a zaspali tvrdým spánkom. Nasledovala noc a hra, kto dlhšie vydrží byť hore. Učitelia nás párkrát poslali naspäť do izby, ale po pol dvanástej, keď už im odbilo, my sme ešte iba začínali zábavu. Veď to bol posledný večer, treba si to predsa užiť! Pár báb chodilo asi o pol štvrtej pastovať, ale pokiaľ viem, mali len jednu obeť, lebo všetci boli ešte hore. Na niektorých izbách sa hrala hra s jasnými pravidlami: kto najviac vydrží byť hore, tomu sa ostatní budú musieť v čase núdze postarať o nejaký ten životabudič. Takže sme spali asi 2 – 3 hodiny.
Ten naozaj posledný deň bol únavný. Všetci sme boli nešťastní, že to dnes skončí. Hneď zaránky, keď sme vystrčili hlavy z izieb, nás pozdravil netopier, ktorý sa premával po chodbe na treťom poschodí. Asi bol nejakým znamením odchodu.
Niektorí už naozaj z posledných síl dojazdili toho pol dňa, potom bol obed (musím pochváliť kuchárov, že tentokrát boli tie obedy lepšie ako pred dvomi rokmi, aj keď niektorí si to nemyslia...). Na konci všetkých dobrých výletov je vždy Karosa. ...a „mama, I´m comming home“.
Určite dávam do pozornosti všetkým budúcim prvákom, ktorí k nám na gympel majú namierené, že ten 1. ročník nie je až taký zlý a jednou z jeho svetlých stránok je určite lyžiarsky. Máte sa na čo tešiť. Skalka zaručene opäť nesklame.
