Článok pokračuje pod video reklamou
eraz známej) písomnej zmienky. V dobových materiáloch sa spomína roku 1385, patrila rodu Prečínskovcov a Podmanickovcov, neskôr panstvu Považského hradu. Medveď oblápajúci buk v prečínskom erbe akoby naznačoval vlastnosti tunajších obyvateľov – pevnosť, tvrdosť, húževnatosť...
Popri ešte stále čerstvej reminiscencii na novembrové historicko–politické udalosti v našej spoločnosti spred šestnástich rokov zabŕdnime snáď trošku hlbšie do časov, ktoré už odišli. Pri takomto listovaní v dejinách zastavme sa v druhej polovici 50. rokov minulého storočia, keď totalitnému štátu v rámci proticirkevného ťaženia bol vítaný každý prostriedok, ako sa zbaviť dobrého a populárneho kňaza, či angažovaného veriaceho laika. Tak bolo aj 14. 3. 1958, keď minister vnútra ČSR predniesol na tlačovej konferencii vyhlásenie o „údajných a v niektorých prípadoch reálnych zločinoch“ Hlinkovej gardy počas vojnovej Slovenskej republiky. Zanedlho nato zatkli dvoch vzorových kňazov a obžalovali ich z podporovania týchto paravojenských oddielov. Farára Alberta Hederu dokonca obvinili z navádzania k zločinu, hoci v skutočnosti ho ako mladého kaplána predstavení poverili dušpastierskou činnosťou v pohotovostných oddieloch HG.
V tom čase bol Hedera práve správcom farnosti Prečín (1957 – 58). Ako obvineného zo spolupráce s nacizmom ho v marci 1959 odsúdili na 24 rokov väzenia. Na zvláštnu milosť prezidenta gen. L. Svobodu ho roku 1968 prepustili bez rehabilitácie. Zistilo sa, že hrdinsky zachránil 46 občanov pred deportovaním na nútené práce do Nemecka... O schizofrénii tej doby, aj keď sa to prečínskeho duchovného osobne netýka, hovorí aj príklad z Hlinkovej publikácie o „cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 – 89“ Sila slabých a slabosť silných (1990): „26. decembra 1957 umrel jeden zo zakladajúcich členov KSČ Marek Čulen, usporiadateľ ľubovnianskeho zjazdu strany v roku 1921. Na pohrebe jeden z prítomných vyhlásil: Dovoľte, aby som splnil jednu žiadosť nebohého, totiž, aby som povedal nad jeho hrobom, že zomrel zmierený s katolíckou cirkvou, zaopatrený sviatosťami, a aby som sa pomodlil nad jeho hrobom Otčenáš...“
Prepotrebná publikácia vydaná v Jubilejnom roku 2000 Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska uvádza prečínskeho farára ako „ trpiteľa za vieru“. Narodil sa 22. 7. 1909 v Horných Našticiach, okr. Bánovce nad Bebravou. Gymnázium absolvoval ako chovanec Malého seminára v Nitre. Tam študoval aj teológiu na Vysokej škole bohosloveckej a 6. 6. 1935 ho vysvätili za kňaza. V duchovnej správe pôsobil ako kaplán v Domaniži (1935 – 36) a v Čiernom, potom spravoval farnosť Domaniža a opäť tu bol kaplánom (1936 - 39). Ďalšími miestami jeho účinkovania sa stali Zákopčie, Čadca, Pruské, Nemšová, Turzovka a Bošany, v rokoch 1943 – 45 bol kaplánom v Považskej Bystrici, po vojne v Trenčianskej Teplej, v rokoch 1947 – 57 spravoval farnosť vo Varíne a napokon farnosť v „obci pod Hradiskom“. Po prepustení z väzby sa stal duchovným správcom v Charitnom domove vo Vrbovom (1969 – 73), potom bol na nútenom odpočinku v tomže zariadení v Beckove, pričom mu odobrali štátny súhlas: príležitostne vypomáhal v okolitých farnostiach.
Pápež Ján Pavol II. ho roku 1994 vymenoval za pápežského kaplána s titulom monsignore. Jeho meno nájdeme tiež v Miklošovskom dokumente Nebudete ich môcť rozvrátiť (1991). Albert Hedera zomrel 28. apríla 1994 v spomenutom Beckove.
