Na púchovskú hádzanú by sa zabúdať nemalo

Abeceda Heleny Michalcovej
Bývalá vynikajúca hráčka, strelkyňa, neskôr trénerka, funkcionárka, matka – to všetko zvládla Helena Michalcová. S hádzanou začínala v bývalom Gottwaldove, potom prešla do Púchova, kde zotrváva dodnes. Pôsobí v sekcii mládeže Slovenského hádzanárskeho zväzu a v Krajskom zväzu hádzanej je členkou výkonného výboru. Za svoju dlhoročnú prácu bola za vlaňajší rok ocenená ako najlepšia trénerka mládeže spolu s Ľubomírom Popluhárom a ocenenie prebrala z rúk vtedajšieho ministra školstva Martina Fronca. Ďalšie ocenenie pri príležitosti životného jubilea si mala prebrať na plese športovcov, lenže aj tu preukázala oddanosť k hádzanej, lebo namiesto na javisko viedla v tom čase prvoligové ženy Púchova v Nitre.
Ambície – boli rôzne, vychovávať mládež, budúce reprezentantky a čo najlepšie obstáť v I. lige. Dva roky po sebe nám ušiel postup do WHIL o jeden bod, v tom sa mi ich nepodarilo naplniť.
Budovanie – družstva je veľmi ťažké, máme športové triedy, sú tam však dievčatá na základe náboru a nie výberu, v najbližších rokoch to nevidím ružovo pre postupné doplňovanie kádra žien. Na dobré hráčky z iných klubov máme málo peňazí, vlastné hráčky sú vlastné, len ich je málo.
Cítenie – keby som ho nemala, asi by ženská hádzaná v Púchove neexistovala. Chýba nám väčšia podpora, ani rodičia príliš nepomáhajú, sú radi, že deti sú v klube, ale neprídu sa pozrieť ani na zápas.
Červená karta – v kariére som ju nikdy nedostala, ak by som mohla, udelila by som ju niektorým rozhodcom, ktorí prídu, aby zápas mali za sebou a nejde im o to, že svojimi verdiktami poškodili družstvo.
Diplomy – mám ich veľa, je to dobrý pocit, keď ho človek dostane, lenže založí ho a nič viac. Mrzí ma, že diplomy nedostanú hráčky a tréneri, na vyhodnotení najlepších športovcov sú preferované stále tie isté športy, na Púchov a hádzanú sa akosi zabúda, neviem prečo. Robím všetko preto, aby náš región neprišiel o tento pekný šport.
Energia – k práci ju treba, stačí ak dodám, že od apríla som nedostala ani korunu.
Finta – musím sa pochváliť, že v zápasoch som dávala 10 – 15 gólov a špecialitou bola streľba z otočky. Snažím sa to dievčatá naučiť, je to veľká zbraň, hoci už ju takmer nikto nepoužíva.
Gottwaldov – chodila som tam na strednú školu - chemický odbor, začínala som so športom, stala som sa majsterkou bývalého Československa učňovského dorastu v trojboji – kriketka, diaľka, výška. Učil ma známy odborník Martin Gregor, ktorý dnes už nežije, lanáril ma, aby som ostala, ale rodičia ma nepustili.
Hádzaná – moja srdcová záležitosť, som vedúca športových tried v ZŠ Komenského a vediem aj stredisko talentovanej mládeže. Veľmi dobre si počíname v krajskej súťaži, ktorú vedieme a chceli by sme postúpiť na majstrovstvá Slovenska.
Chuť – do hádzanej mám stále veľkú, ak ma to prestane baviť, skončím, chcem ďalej vychovávať hráčky, pretože z každej môže byť reprezentantka, len musí na sebe pracovať a počúvať trénerove rady.
Individualita – okrem Michalcovej a Olšovskej ich v ženskom družstve nemáme. Všetko je narušené prípravou, tréningom v základnej škole, hala je často uzatvorená pre komerčné účely, je pravidlom, že nevieme, kde budeme trénovať a dokonca hrať.
Jubileum – vlani sme oslávili 55 výročie hádzanej, verím, že do šesťdesiatky vydržíme a nezrušia nás. Predpokladom osláv sú aj dobré výsledky, aby bolo vôbec koho vyhodnotiť.
Krása – dievčatá idú na zápas vždy upravené, všetky sú pekné.
Láskavosť – v niektorých prípadoch sa dá využiť, inokedy nie, medzi hráčkami sú rôzne povahy. Musím si zvykať na pätnásť pováh, kým oni iba na moju, čo sa nie vždy dá zvládnuť. Jedna je nahnevaná, druhá urazená, tretia sa smeje, štvrtú bolí narazený prst.
Majstrák – pripravujem sa rovnako na každý, či ide o zápas so žiačkami, dorastenkami alebo ženami, každý zápas je pre mňa dôležitý.
Nadávky – samozrejme, že nadávam aj ja, ale aby ma nebolo počuť (smiech).
Obed – varím ho rada a nielen obed, ale nepečiem. Raz sme boli na turnaji v Brezovej, kde sme mali kuchynský kútik a tam som dievčatám radila, ako majú variť.
Petra – vnučka, robí mi radosť, nielenže je dobrá hráčka, ktorá bola aj v reprezentácii, ale sa aj výborne učí a pomáha druhým. Nebyť zranenia, mohla byť ďalej, ale má na to, aby si zahrala vyššiu súťaž.
Reprezentácia – bola som tri roky trénerka Trenčianskeho výberu, vždy sme boli na Slovensku druhí, raz tretí, „bili“ sme sa s favorizovanou Bratislavou. Štátna reprezentácia na hocijakom stupni nebola pre mňa, tam boli vždy iní vyvolení.
Sedmička – hádzala som ich úspešne otočkou. Dnes hráčky idú na sedmičku s tým, ak dajú, dajú, ak nie, tak sa ešte usmievajú, a to neviem pochopiť.
Škvara – užila som si jej poriadne. Spomínam, keď sme hrali v D. Kubíne počas hasičských slávností, zmývali sme ju po zápase kúpeľom v potoku, lebo teplá voda nebola. Viaceré hráčky mojej éry ju majú dodnes zarytú v kolenách.
Trénerstvo – je to koníček, hoci by to malo byť dobre platené zamestnanie. Absolvovala som všetky kvalifikácie od C až po A, diaľkové štúdium na FTVŠ, mám aj zahraničný certifikát.
Úraz – mám vyoperovaný meniskus, zlomeninu som počas kariéry nemala, musím zaklopať, hoci som v zápasoch absolvovala množstvo súbojov, otočiek, výskokov.
Víťazstvo - chcem vyhrať v každom zápase, keď prehrám, trápi ma to, nespím, rozmýšľam nad príčinami. Mrzí ma, že niektorým hráčkam je to jedno a prehra mrzí mňa viac, než ich.
Zlosť – po každej prehre, ale aj po nespravodlivých verdiktoch rozhodcov.
Žiačky – vediem mladšie aj staršie žiačky, s mladšími sa chceme prebojovať na majstrovstvá Slovenska, šanca je. Práca s nimi je pekná, sú to milé detí, hádzanú „žerú“. Vedia sa pokoriť, keď zvýšim hlas, sú poslušné, zatiaľ chcú, uvidíme, či im to vydrží.