Kraslice neboli len na ozdobu, ale slúžili ako pochúťka

Ilava – Stáva sa dobrým zvykom, že Považské osvetové centrum pripravuje prezentáciu ľudových zvykov pri príležitostí rôznych sviatkov. Keďže Veľká noc je predo dvermi, usporiadali v ilavskom kultúrnom dome v utorok 4. apríla celodennú akciu s názvom Veľkonočné tradície. „Chceli sme mladým, ale aj tým skôr narodeným poskytnúť inšpiráciu, ale aj umožniť vrátiť sa niekoľko desaťročí späť k pekným zvykom, ktoré pretrvali dodnes. Hoci išlo o regionálnu prehliadku, osviežili sme ju aj umelcami a vystavovateľmi z miest a obcí mimo regiónu. Počas celého dňa sa vystriedali viaceré folklórne súbory s programom, no na svoje si prišiel každý,“ povedala Elena Bieliková z Považského osvetového strediska v Považskej Bystrici.
Záujem návštevníkov pútali drôtené výrobky majstra Miroslava Kalmana z Petrovíc. „Takmer každý sa ma pýta, či som z Veľkého Rovného. Možno to spôsobili spisovatelia bratia Ferkovci, rodáci z tejto veľkej obce preslávenej drotárstvom. Ale aj u nás sa robia pekné veci,“ dodal a my sme spolu s návštevníkmi museli iba súhlasiť. Väčšinou ženy sa krútili okolo členov Klubu paličkovanej čipky z Novej Dubnice, ale pretože išlo o výstavu prevažne veľkonočnú, pozornosti sa tešili výrobcovia kraslíc. Agneša Martečíková z Hornej Marikovej sa venuje tejto záľube od dievčenských čias a ako prezradila, rada by zdobila aj husacie vajcia, lenže akosi ich niet.
Členovia folklórneho súboru zo Zliechova akoby predbehli čas. Stačilo len prísť, vyšibať niektorú z krojovaných žien (ak nebolo čím, pán Vicen ich vedľa robil ako na počkanie) a zasadnúť k stolu k bohatej hostine. „V našom súbore je tradíciou, že sa venujeme v programoch veľkým cirkevným sviatkom. Tu sme prišli ukázať, aké sú zvyky u nás v Zliechove. Veľký piatok a Biela sobota boli dňami pôstu. Mäso sa mohlo jesť až vtedy, keď sa „rozviazali“ zvony. V nedeľu sa zdobili kraslice, ktoré slúžili nielen ako ozdoba, ale častejšie ako pokrm. Vajíčko sa uvarilo, potom sa vyškriabal jednoduchý vzor voskom. Aby bolo krajšie, vyvarilo sa vo vode s cibuľovými šupami a kvôli lesku sa potrelo kožou zo slaniny. Voňavka, to bol neznámy pojem, stačilo vedro vody alebo dievka skončila v potoku. Potom šibačov čakala výslužka. Posedenie pri dobrej kapustnici, zemiakovými posúchmi, mäsom a nesmel chýbať ani pohárik domáceho. Šibači nikdy neboli hladní, pretože kraslice sa dali jesť, ale nesmeli byť staré,“ spomína na minulé časy Emília Ševčíková.
Kto mal záujem, mohol sa naučiť niektoré netradičné techniky. Bohumila Valjentová z Medného prišla s netradičnými ozdobami, ktoré dokáže urobiť každý. Stačí malá nádobka, trocha hliny, machu, kúsok prútika, púčik krokusu a krásne dielo je hotové. „Skúšam niečo podobné aj na stenu, podkladom je košíkové dno, do ktorého sa vkladá kvietok či iná ozdôbka,“ dozvedáme sa. Vhodnou inšpiráciou boli aj malé sliepočky v orechovej škrupinke, pre náročnejších zasa obrázky alebo veľké kraslice. Komu nestačilo kochať sa pohľadom či sluchom, mohol ochutnať skvelé koláče.
Veľkonočné tradície pritiahli veľký počet návštevníkov a ukázali, že aj v dnešnej uponáhľanej a pretechnizovanej dobe sa ľudia vedia zastaviť pri krásnych veciach, ktoré dokážu potešiť. O tom, že nezapadnú do zabudnutia, svedčí aj veľký záujem malých návštevníkov, z ktorých možno vyrastú nasledovníci nositeľov kultúrnych tradícií.