Článok pokračuje pod video reklamou
Považská Bystrica – Stretnutie s Jánom Jankovičom, literárnym vedcom, prekladateľom, publicistom, recenzentom, výborným rozprávačom, rodákom z Považskej Bystrice, uvítalo netradičné auditórium - priatelia, kamaráti i študenti gymnazisti.
Dnes sú absolútne možnosti
Verím, že nie ste tu nakomandovaní, vylepšiť si zo slovenčiny a dejepisu prospech, čo by som ako pragmatik chápal. V živote si nedovolím robiť, čo nemalo zaručený úspech alebo istú návratnosť. Priznám sa, začal som prekladať, lebo som to bral ako prípravu na spisovateľské remeslo. Tým som sa stal pomerne neskoro, ale prekladal som, aj keď som poriadne po srbsky a po chorvátsky poriadne nevedel. Financoval som si štúdium vlastnými prekladmi, vlastne ma mali za to zavrieť, lebo som robil podvody. Nikto na to neprišiel, v rodnom meste sa môžem priznať, nota bene, je to premlčané. Nie je to tak dávno, zo 44 rokov, čo som bol na vašom mieste a dosť mi robilo problémy, že žijem v malom meste. Bystrica bola iná, ťažilo ma, že žijem mimo kultúrnych stredísk. Do vás by som rád vlial takú energiu, vôľu a presvedčenie, že aj v malom meste a pochádzajúc z menšieho mesta sa dajú robiť veľké veci až zázraky. Dnes sú absolútne možnosti. Z Považskej Bystrice môžete byť dopisovateľom novín New York Times, môžete byť ich zahranično-politickým komentátorom. Stačí sadnúť k počítaču a komunikovať s celým svetom. To, čo nás kedysi trápilo, že všetky rýchliky nestoja v Považskej Bystrici, vy dnes tieto bariéry a prekážky, ktoré mala moja generácia, nehovoriac o politických a iných samozrejme, nemáte.
Lietratúra a život po vojenskom konflikte
Vzťahy sú základom všetkého. Treba si uvedomiť, že to bola občianska vojna, so všetkým, čo k tomu patrí. Bolo veľa mŕtvych. Krutá vojna. Jazvy v spoločenskom i politickom živote sa začínajú zaceľovať, ľudia si uvedomili, že život musí ísť ďalej. Nemožno donekonečna nadávať na srbskú agresiu, treba obchodovať, pracovať. Chorváti majú métu vstúpiť do EÚ, viaceré ostne ohladili. Chodím tam pravidelne a môžem povedať, že protisrbský militantný postoj v súkromnom živote a medzi priateľmi, ktorých poznám polstoročia, začal upadať, a to isté platí aj v Srbsku. Vďaka nacionalistickým vášniam prehrali jedni i druhí. V tom je tragédia každej vojny.
Radšej budem hovoriť o literatúre, ktorá mi je bližšia. Samozrejme niečo také ako sa udialo nemohlo nerezonovať v literatúre. Mne sa na srbskej i chorvátskej literatúre páči, že autori, verní tradícií, najmä verní tomu, že v bývalej Juhoslávii na rozdiel od bývalého Československa, bola liberálnejšia, otvorenejšia atmosféra, sa teraz otvorene vyjadrujú k tomuto konfliktu, prežívajú ho a preciťujú ho. V Novom Sade býva každoročne festival, kde som sám prekvapený, s akou otvorenosťou autori píšu o konflikte, usilovne sa hrabú vo svojom vnútri a vnútri svojho národa, usilujú sa dopátrať príčin konfliktov a nájsť východiská. To isté sa deje na chorvátskej strane. V Chorvátsku a Srbsku sú stovky mladých ľudí, ktorí sa vojny zúčastnili, svoje prežili, vracajú sa psychicky chybní, sociálne narušení, z niektorých sú kriminálnici, pre nich je smrť niečo normálne, mnohí z nich sú invalidi a mnohí sklamaní zo súčasného života. Zaujímavé na jednej i druhej literatúre je, že sa o tom otvorene píše, že sebareflektujú problémy svojho národa a svojej generácie a robia to na slušnej úrovni. Samozrejme, traumy sú na ústupe a boli by ste prekvapení, ako my niekedy bagatelizujeme, že sme vstúpili do EÚ, akým veľkým cieľom a snom je to pre týchto ľudí a vkladajú do toho nádej, že sa im podarí konflikty prekonať. V literatúre to bude veľmi dlho rezonovať, ale v jednej i druhej spoločnosti je konfliktovosť značne otupená. Samozrejme, že sú isté rozdiely, v Srbsku sa báli starí priatelia o nich otvorene vyprávať, v Chorvátsku veselo nadávajú na všetko ako u nás.
Slovenčinu počuť pomenej
Vojvodina, s hlavným mestom Nový Sad, je multikultúrne a multietnické územie. Pred 250 rokmi po odchode Turkov bolo treba tento priestor osídliť. Prichádzali v značnom rozsahu aj kolonisti zo Slovenska, príslušníci miest a dedín zo stredného a severného Slovenska. Komunity sa úspešne rozvíjali, hoci vtedy bol feudalizmus. Kolonizácia neprebiehala živelne. Feudáli mali majetky na Dolnej zemi, tak ako aj u nás. Zobrali sedliakov so svojimi učiteľmi a farármi. Ukazuje sa, že kultúra je dôležitá na udržanie jazyka i národa. Podarilo sa im vytvoriť kompaktné enklávy na území Vojvodiny, ktoré boli po II. svetovej vojne dosť význačné, Slovákov bolo 80-tisíc. Žili v srbskom prostredí, ale dosť izolovane, nebola to vznešená izolácia, ale dostatočná báza, aby sa udržali a rozvíjali. To bolo dôležité. Bohužiaľ, v ostatných rokoch je to dosť narušené. Tam nie je len výrazná slovenská menšina. Televízia v Novom Sade vysiela v siedmich jazykoch. Žijú tam Rumuni, výrazná rusínska menšina, Maďari, Bulhari, zvyšky Turkov a Grékov. Do konca druhej svetovej vojny aj príslušníci nemeckej národnosti. Pokiaľ spoločnosť žila rustikálnym spôsobom, mohli ste byť Slovákom. V modernej dobe, ak chcete byť chemický inžinier v Petrovci nemôžete byť, idete niekde inde, zoberie si ženu Srbku a asimilácia prebieha. Pokiaľ prebieha prirodzenou cestou, tak sa nedá nič robiť, horšia je vynútená. To nechcem povedať, že je vynútená, hoci miloševičovský režim niektoré náznaky takej nie najpriaznivejšej proslovenskej politiky uplatňoval, napríklad v počte odvedených vojakov v bosenskom konflikte, z piatich narukovali jeden Srb a dvaja Slováci.
Pred dvadsiatimi rokmi, keď ste prechádzali cez Petrovec, veľkú slovenskú obec, otvorili okienko auta a opýtali sa, kde býva Mišo, odpovedali po slovensky. Dnes na ulici slovenčinu nepočujete. Na to stačilo 20 – 25 rokov. Nemôžeme z toho obviňovať srbskú politiku, ale v globále celkový vývin, no to sa netýka len slovenskej menšiny, hoci má v parlamente zastúpenie. Tlak doby je taký, týka sa to aj Maďarov a Rumunov. Oni spoločne so Slovákmi založili stranu.
Vplyvy a možnosti pre mladých
Po vzniku samostatného Slovenska sa otvorila katedra slovenčiny v Záhrebe a v Bratislave katedra chorvátčiny. Jazyky samostatných republík v samostatných štátoch sa začali vyučovať. V Bratislave študuje každé dva roky 5 – 10 študentov, ktorí majú umožnené niekoľko semestrov študovať u nich a naopak.
V minulom roku vyšli dva chorvátsko-slovenské a slovensko-chorvátske slovníky, jedno ministerstvo aj druhé finančne pomáha vydavateľom a prekladateľom. Je tu báza štátneho záujmu a ekonomickej podpory. Takto je to medzi Slovenskom a Chorvátskom, podobne aj so Slovinskom. V Bratislave dá sa študovať slovinčina.
Macedónsko veľmi doplatilo na rozpad Juhoslávie. Kolegovia Macedónčania vedia perfektne po slovensky a prekladajú. V Bratislave nemáme odborníka na macedónsku literatúru. Prišiel ich prezident a nášmu slovenskému prekladala Češka. Tu sú ešte priestory pre mladých. Bol by som veľmi rád, keby sa niekto na to dal.
Besedovalo sa o Slovanoch moslimoch, načieralo do histórie Srbska, Chorvátska, o vydávaní najúspešnejších prekladov Gordany od M. J. Zagorky... Ján Jankovič hovoril a prezradil, čo robí rád a čo ho najviac teší. „Zameral som sa na knihy, ktoré mi celý život chýbali, objavujem osobnosti, chodím po archívoch. Cítim zodpovednosť v mojej profesii. Pána Boha „šálim“ tak, že mám rozrobené tri knihy a myslím si, že keď ma vidí, nechá ma ich dorobiť. Jednu dopíšem a robím ďalšiu. Robím to, čo ma baví a o čom som presvedčený. Dokedy? Skúšam.“
