Štvrtok, 26. november, 2020 | Meniny má KornelKrížovkyKrížovky

Teší ma, že ľuďom robím radosť

Jeden známy si ako svoju inšpiráciu vybral akademického maliara z vedľajšej dediny a počas celého detstva si opakoval, že raz, podobne ako on - chudobný chlapec zo zapadnutej dedinky - musí niečo dokázať. A dokázal.

Jeden známy si ako svoju inšpiráciu vybral akademického maliara z vedľajšej dediny a počas celého detstva si opakoval, že raz, podobne ako on - chudobný chlapec zo zapadnutej dedinky - musí niečo dokázať. A dokázal.
Chcete sa aj vy inšpirovať podobnými príbehmi? Viete, koľko osobností šoubiznisu, športu, kultúry či podnikania sa narodilo na Považí? Chceli by ste spoznať ich životnú púť, dozvedieť sa o ich úspechoch, pádoch, zaujímavých životných situáciách? Prinášame vám seriál rozhovorov s rodákmi z nášho regiónu, a to najmä takými, ktorým sa v šírom svete podarilo nájsť si to správne miesto. V našom seriáli načrieme do ich krátkej, no bohatej životnej púte v rôznych povolaniach, v rôznych končinách našej vlasti i mimo nej. Okrem úspechu majú spoločné „korene“, ktoré siahajú na Považie a sú na to patrične hrdí. A možno prídete na to, že ste sa s nimi hrávali na rovnakom pieskovisku, sedeli v jednej triede, kopali spoločne do futbalovej lopty, či chodili do rovnakého krúžku....
Ján Kroner (49)
Okolie Považskej Bystrice, prekrásna Manínska tiesňava, sa často objavuje v slovenských filmoch. Je to preto, že filmárov prilákala známe herecká rodina Kronerovcov?
Myslím si, že nie. O tomto krásnom kuse prírody filmári vedia. Nakrútili viacero filmov, napríklad Pacho hybský zbojník, často sa využíva aj exteriér neďalekých Súľovských skál. V rámci Slovenska to totiž nie je ani vysoko, ani ďaleko. Vytrepať sa na kopce v Tatrách aj s technikou je už náročnejšie. Možno preto využívajú Manínsku tiesňavu a Súľovské skaly. Nemyslím si, že to súvisí s našou rodinou, ale jednoducho s tým, že tu je krásne.
Vraciate sa často do rodnej Považskej Bystrice?
Väčšinou je to v lete, na Vianoce či Veľkú noc, alebo ak sa odniekadiaľ vraciam. Rytmus divadla ma však nepustí.
Viac času máte zrejme v lete. Možno porovnať divadelné a školské prázdniny?
To asi nie, herci musia hrať aj v sobotu či v nedeľu, dokonca v sobotu skúšame. Myslím si, že učitelia sú na tom lepšie, čo sa času týka, ale vôbec im nezávidím povolanie, lebo učiteľstvo považujem za veľmi náročné.
Aký ste boli žiak a študent?
Nič moc. Chodil som na Lánsku do „zédeešky“, potom na strojnícku priemyslovku, ktorú som absolvoval s „odretými ušami“. Okrem telocviku som mal samé zlé známky.
Zhovárame sa po stolnotenisovom turnaji. Máte k športu blízko?
Za Považskú som dva roky hrával I. dorasteneckú ligu v basketbale. V partii, začiatkom sedemdesiatych rokov, sme hrávali spolu s Oldom Vaňousom, Gabovičom, Kolárom, Belásom, Ipserom. Vždy sa teším na stretnutie so spoluhráčmi, aj keď sa mi zadarí prísť len jeden-dva razy do roka. Oni sa stále stretávajú každý stredu večer.
V súčasnosti je veľmi moderné obdarovať niekoho na narodeniny či Vianoce internetovou stránkou. Prijali by ste ju ako darček?
Nie. Máme doma počítač i internet, no ja nielen neviem z toho nič zapnúť, ale ani otvoriť „kufrík“... K tejto oblasti som sa vôbec nedostal.
Nechceli by ste sa to naučiť? Neláka vás to?
Je to možné, ale treba na to čas a ja by som určite potreboval učiteľa. Toho by som mal v synovi Jakubovi, on sa v počítačoch vyzná, ale nemám k tomu vôbec vzťah a myslím si, že to ani k svojej práci nepotrebujem. Som rád, že som zvládol obsluhu mobilu – prijať hovor, zavolať a odoslať sms-ku. Čas radšej venujem knižkám.
Čo práve čítate?
V kúpeľni mám Shakespearove sonety, čítam si Goetheho, lebo v divadle práve skúšame Fausta a Margarétku.
Ako ste sa venovali čítaniu povinnej školskej a odbornej literatúry?
Tým, ako som strojárinu študoval s odretými ušami, nepamätám si, že by som v tom čase čítal odbornú knižku a mám pocit, že na strednej škole som sa intenzívne venoval iba basketbalu a životu. Priznám sa bez mučenia, a tým varujem mladých ľudí, nečítal som a moja „úroveň“ v literatúre bola dosť chabá. Mám pocit, že som sa dostal niekde nad Winetoua.
Kedy ste v sebe objavili záujem o herectvo?
Možno to vo mne driemalo dlho. V triede som bol zábavný, každá trieda má svojich „zábavníkov“, čo lezú, samozrejme, na nervy. Patril som medzi nich, či už na základnej alebo strednej škole. Nedávno sme mali stretnutie. Aj tam mi spolužiaci potvrdili, už vtedy vraj tušili, že sa tým smerom pohnem. Vŕtalo mi to v hlave a po vojenskej službe som si povedal, že skúsim ísť na prijímačky. Rok predtým som robil majstra vo fabrike v Považskej Bystrici.
Strojárstvo veľmi k herectvu nepasuje. Ako ste dospeli k rozhodnutiu študovať práve tento odbor?
Nikdy som nemal rád matematiku a fyziku, ledva som z nich „prechádzal“. Na gymnáziu bola matematika štyri roky, dokonca bola aj maturitným predmetom. Keď som sa dozvedel, že na strojárine je len dva roky a nie je vôbec taká dôležitá, rýchlo som utekal na strojárinu. Takto som sa vyhýbal matematike, na ktorú vôbec nemám bunky.
Ktorí učitelia vám utkveli v pamäti zo stredoškolských čias, ktorí vás najviac „trápili“?
Spomínam si na veľmi prísneho, ale spravodlivého a čestného učiteľa Sidora, učiteľku slovenčiny Kolníkovú, matematikárku Reusovú. To bola správna baba, mala rada bigbít, a my zase ju. Samozrejme, nemôžem nespomenúť telocvikára Gáboríka. Dokonca som bol športovým referentom školy. Hrával som za školu basketbal a volejbal, zúčastnil som sa ľahkoatletického mítingu v hode oštepom... Dopadlo to katastrofálne! Kriketkou som dohodil tak ďaleko, že už ju viac nenašli. Učiteľ si myslel, že to dokážem aj s oštepom, ale to bolo o niečom inom. Hodil som ho asi 10 metrov pred seba, ale v ten deň som aspoň nemusel ísť do školy. Doteraz všade „machrujem“, ako ďaleko dohodím - kameňom.
Kde inde, okrem telocvične, ste ako študenti zvyčajne trávili voľný čas?
Ako decká sme sa hrávali na Kalvárii na Indiánov a partizánov. V zime sme si za domom urobili klzisko. Bolo to úžasné, každý „dvor“ mal svoje klzisko s kanadským názvom, ako Montreal alebo Ontario. Aj my sme rozmýšľali o tom, ako sa bude volať to naše. Chalani sa zišli a padali samé anglické názvy. Nevedeli sme sa dohodnúť, pohádali sme sa a rozišli. Jeden zo starších kamarátov, keď to videl, cez noc zobral farbu a napísal na mantinely Cvrčkovci. Ráno to tam svietilo. Už sme si mohli vymýšľať akékoľvek kanadské mená, navždy sme boli Cvrčkovci. Zistili sme, kto to bol a veľmi sme sa na neho hnevali. Teraz mi to je rovnako milé ako nejaký Montreal. Každý večer sme mali služby - žiadne hadice, vedrami sme nosili vodu z potoka. Tak som trávil detstvo. Na strednej škole ma vyťažovala najmä telocvičňa, možno aj frajerka, ktorú som v tom čase mal. Ale v Považskej bol aj taký malý „papierový baráčik“, kde v tom čase bývala jediná diskotéka v meste, hlavne pre „lanštiarov“. Po kútoch sme tam fajčievali. A v lete sme sa už od rána schádzali na kúpalisku.
Za mladí ste fajčievali poza kúty, fajčíte doteraz?
Pokúsim sa prestať na päťdesiatku. Ak sa stretneme na budúci rok, môžeme pokračovať v debate o nefajčení.
V Bratislave ste od vysokoškolských štúdií. Neuvažovali ste, že zmeníte pôsobisko a vyberiete sa do ešte väčšieho mesta Európy?
Ja som z veľkého mesta odišiel do Európy do Ivánky pri Dunaji. Tam je najlepšie. Nemám veľký vzťah k veľkým mestám. Je príjemné pracovať vo veľkom meste, stretávať veľa ľudí, ale večer idem veľmi rád domov, na dedinu, kde je ešte relatívny pokoj.
Ivánka je známa aj letiskom. Demonštrovali ste proti budovaniu tretej letiskovej dráhy?
Videl som na obchode napísaný nejaký oznam, ale nešiel som. Priznám sa, neviem ani čo je to tá tretia dráha. Nechcel by som však, aby sa bratislavské letisko stalo len nákladným, zvýšil by sa tak počet ťažkých lietadiel, a to by bolo veľmi zle.
Narodený ste v znamení Blížencov. Hovorí sa o nich, že sú to rozdvojené osobnosti. Cítite sa rozdvojený?
Vôbec nie. (Smiech). Nemyslím si, že takýto problém majú len blíženci. Každý človek má v sebe plusy aj mínusy.
Ste herecká rodina. Ako dávate dohromady program, keď sa treba venovať deťom?
Zlaďuje sa to ťažko. Manželka je po večeroch menej vyťažená, takže to najväčšie bremeno je na nej. Ja mám dosť predstavení, ale dopoludnia zvyčajne voľno. Musíme to zvládať.
Pracujete aj v dabingu. Nepovažujete ho za veľmi anonymný?
Ideálne je, keď ľudia pozerajú film a neuvedomujú si, že počujú slovenský dabing, neprekáža im. To je záruka toho, že je dobre urobený. To, že vás nespoznajú podľa hlasu a zistia to až pri titulkoch, je známka toho, že človek trafil postavu a že si divák neuvedomí, kto za ňu rozpráva v slovenčine.
Ako vnímam dabing? Bohužiaľ, je to náš spôsob obživy, pretože sa veľa nefilmuje. Je mi veľmi ľúto, že našim politikom neprekáža, že v STV sú hlavné programy v piatok a sobotu vysielané v češtine. Nevšimol som si, že by to tak bolo na niektorých českých staniciach. Tým chcem povedať, že mi je ľúto, že neurobili zákon na ochranu nášho jazyka. To mi dosť prekáža.
Ako ste vnímali nakrúcanie rozprávok? Vžívali ste sa do detských liet?
Už som sa zmieril s tým, že by som nehrával princov a hlúpych Janov, ale otcov. Pred siedmimi rokmi sa mi stalo, a bolo to smutné, že mladé dievčatá, ktoré predtým hrali moje frajerky, zrazu hrali moje dcéry a mladé herečky, ktoré sa mi páčili, ma zrazu oslovovali otecko... Už som sa s tým zmieril, ale, žiaľbohu, nič sa nenakrúca. Sľubujú, že to bude lepšie, ale mám pocit, že politici, či šéfovia televízií nemajú záujem obnoviť rozprávky a filmy, neuvedomujú kultúrne dedičstvo. Ak o tom nebude rozhodovať, obrazne povedané „múzický človek“, ktorý má rád dramatickú tvorbu, dokumentárne filmy, ale človek, ktorý nemá k tomu vzťah a uprednostňuje Superstar... Nemám proti takejto zábave nič, ale nech je takisto dosť pôvodnej tvorby, hoci len rozprávok, aby naše deti nevyrastali len na amerických disneyovkách, či stupídnych agresívnych kreslených filmoch. Rozprávky mali predsa vždy svoje čaro. Naše rozprávky sú krásne, úžasné, aj akčné, niekedy krváky... V Čechách dokazujú, že sa všetko dá, sú jednoducho ďalej, chránia a vážia si svoju prácu. Do kín chodí na české filmy omnoho viac divákov ako na americké, premiéry sú vypredané. Závidím im, samozrejme, v dobrom. Zrejme takáto vôľa u nás nie je. Pamätám si, keď sa v parlamente malo odhlasovať isté percento z našich koncesionárskych poplatkov na pôvodnú tvorbu, tak riaditeľ bol celý šťastný, že poslanci tento návrh neodsúhlasili. Verejnoprávna televízia sa začína správať ako komerčná.
Niekedy sa mi zdá, že herci uhádnu hostí v Inkognite podozrivo rýchlo. Nie je to tým, že sa s nimi stretnú pred predstavením v maskérni?
Nie, nikdy som ich nevidel. Tiež som raz bol hosťom v tejto relácii a môžem zodpovedne povedať, že nielen sme oddelení, ale pri nakrúcaní je aj časový posun. Relácia začína o šiestej, ale hosť príde až o ôsmej. Inkognito by ma nebavilo, keby som poznal povolanie alebo hosťa vopred, bolo by to trápne. Viem, že vzniká takéto podozrenie, ale celá relácia trvá 50 minút aj s reklamou, no nahrávanie dve hodiny. Režisér musí z toho toľko vystrihnúť, že diváci nevidia celú cestu k danej odpovedi.
Spoznali ste svojich spolužiakov v relácii Spolužiaci, keď sa objavili v štúdiu?
Relácia bola výborne pripravená. Prišli do Považskej, zohnali spolužiakov zo školy, bol som prekvapený, ako sa im to podarilo. Netušil som, kto príde, sám som ich v hľadisku hľadal. Minimálne troch som urazil, lebo som ich nespoznal. Oproti mne majú výhodu v tom, že ma z času na čas počujú alebo vidia, pripomínam sa im. Ak som niektorých nevidel zo 15–20 rokov, zmenili sa. Ale keď povedali meno, všetko bolo jasné...
Ďalšími svojráznymi hercami boli Považskobystričania Mária Hojerová, tiež z rodiny Kronerovcov a Ľudovít Reiter. Hrali ste niekedy spolu?
Boli zaujímavé typy, myslím si, že hrali snáď v každom slovenskom filme. Poznali sme sa a stretali sme sa. Pán Reiter bol kamarát s otcom, ale vo filme sme spolu neúčinkovali. Žiaľ, len nedávno sme sa navždy rozlúčili s tetou Hojerovou, pánom Reiterom o niečo skôr.
Momentálne účinkujete v hre Chvála bláznovstva. Akú postavu v nej stvárňujete?
Hrám jedného z dvoch kamarátov, partnerom mi je Marián Geišberg, hráme ešte s Tomášom Maštalírom, Gabikou Dzuríkovou a Vierou Topinkovou. Je to komorná hra zo súčasnosti o nórskom sociálnom programe pre duševne chorých, ktorí nie sú nebezpeční sebe a ani iným. Hra ponúka množstvo hereckých príležitostí, čo je pre herca zaujímavé. Čo je však pekné na tejto hre – ukáže sa, že psychicky chorí ľudia sú častokrát empatickejší, otvorenejší, kamarátskejší, chcú pomôcť bez rozmýšľania. Táto hra mala premiéru minulú jeseň, je veľmi úspešná a dúfam, že sa bude dlho hrať.
Debut vo filme má za sebou aj syn Jakub.
Hral raz a hneď na festivale detských filmov získal cenu za herecký výkon. Bol to film Amálka, ja sa z teba zbláznim, mal vtedy 13 rokov. Príjemne ma to prekvapilo a trošku i urazilo. Veď ja som ešte žiadnu cenu nedostal! (Smiech.) Dokonca Jakub sa smerom k herectvu neťahá, chce po strednej škole pokračovať v štúdiu animovaného filmu, ten ho priťahoval od malička. Aj keď som chcel z neho mať športovca, jeho viac bavila výtvarná výchova.
Ako sa dostal k tejto úlohe?
Pred školou ho oslovila režisérka, vraj hľadá do filmu chlapca jeho typu. Nevedela, že sa volá Kroner, veď do filmu sa nevyberá kvôli priezviskám, ako si mnohí myslia. Hodil sa jej typovo – pubertiak, intelektuál, nosil okuliare, bol vychudnutý. Drzo jej odpovedal, pošlite mi scenár, musím si ho prečítať a potom sa vám ozvem. Upozorňoval som ho, že si pokazí prázdniny, ostali mu z nich len dva týždne, ale tvrdohlavo trval na svojom, že ho nakrúcanie zaujíma, aby sa zoznámil s prácou kamery. Bol som rád, že to tak dobre dopadlo.
Aké herecké ambície má mladšia dcéra Pavlínka?
Moju 3,5-ročnú Pavlínku tak skoro do filmu nedám! J Snažíme sa jej veľa čítať, pred spaním zároveň s mliekom dostane časť rozprávky. Vyberie si, my musíme hrať a ona nás režíruje. Chvíľu som lev, myš, čo jej napadne, občas musím byť aj skala. Tá cvičí so všetkými, asi bude režisérka.
Čo sa hrá najhoršie? Práve tá skala?
Pri dabovaní kreslených filmov viem hlasom zahrať všetko. Najradšej som mal rozprávku o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch, kde som veľmi rád hrával Snehulienku. Rýchlo som zjedol otrávené jablko a potom som mal chvíľu čas ležať, podarilo sa mi aj zaspať, kým prišiel princ. Ona hrala ježibabu a princa, manželka trpaslíkov, mala to najhoršie. Snažil som sa ju prehovoriť, že budem hrať mŕtvu líšku na ceste, ale to sa mi zatiaľ nepodarilo. Pavlínka nám totiž aj vysvetlí, čo budeme hrať. Vlastne, pôjde asi v našich šľapajach, zdedila gény po Kronerovcoch, aj po Košických.
Ste považovaný za humoristu. Teší vás to?
Považujú ma za humoristu, veselého a dobrého človeka. Teší ma, že ľuďom spôsobujem radosť. Moje povolanie je predsa o tom.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Máte nápad ako zlepšiť svoje okolie? Radi ho podporíme!
  2. Buďte v najlepšej spoločnosti!
  3. Za kvalitným vzdelaním nemusíte do sveta! Príďte na EkF TUKE
  4. Keď štúdium (za)baví
  5. Studujte v Praze ekonomii a business v angličtině
  6. Rozbiehať biznis v čase korony? Ide to
  7. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  8. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  9. OFFICE ROKA 2020 poukáže na transformáciu pracovného prostredia
  10. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  1. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  2. Máte nápad ako zlepšiť svoje okolie? Radi ho podporíme!
  3. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  4. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  5. Nová služba v Pezinku – bezplatný zber elektroodpadu
  6. OFFICE ROKA 2020 poukáže na transformáciu pracovného prostredia
  7. V mlieku už nie sme sebestační. Čo sa musí zmeniť?
  8. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie
  9. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  10. Ako vybrať AKU reťazovú pílu
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 25 051
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 23 294
  3. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 12 769
  4. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 11 324
  5. Spájame Slovensko - 4 nové expresné autobusové linky 8 616
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 563
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 151
  8. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 898
  9. Príbehy vyhorených, tandem okolo Bödöra a nová trať v Bratislave 7 805
  10. Oslávte nový rok v teple: Cestujte na Zanzibar úplne bezpečne 7 676
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Premiér: Minister školstva má naplánovať, ako vrátiť deti do škôl od 7. decembra

Premiér chce, aby systém následne mohol fungovať aj v ďalších mesiacoch.

Pri plošnom testovaní sa využívajú antigénové testy.

Premiér: Od plánu plošného testovania budúci víkend sa zatiaľ upúšťa

Zdá sa, že celoplošné testovanie cez mikulášsky víkend nebude.

Premiér Igor Matovič.

Situácia v bystrickej nemocnici je vyhrotená, v karanténe je 53 pracovníkov

V Nemocnici s poliklinikou (NsP) v Považskej Bystrici je momentálne vyhrotená situácia, v karanténe je aktuálne 53 pracovníkov.

Najrýchlejší poštár. Holuby ohrozujú dravce, hovorí Luhový

Poštový holub bol v minulosti najrýchlejším prostriedkom na prenos správ. Teraz sa využíva najmä na športové účely. Úspechy dosahuje MIROSLAV LUHOVÝ z Púchova.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

FOTO: Po obrovských tolstolobikoch prišli na rad skutoční králi priehrady Ružiná

Vo vodnom diele Ružiná prebieha už štvrtý deň záchranný odlov rýb.

Pri inštalácii vianočnej výzdoby v Mlynoch prišiel mladý muž o nohu

Pracovník spadol z výšky približne 20 metrov. Utrpel množstvo zranení.

Demänovská dolina už nevládze, na petíciu nie je neskoro

Nestíha elektrika, už ani zdroje pitnej vody.

Tragická nehoda na R1: Vodiča († 52) vymrštilo z auta

Nehoda sa stala na diaľničnom úseku medzi Zvolenom a Žiarom.

Už ste čítali?