dnej školy nastúpil ako učeň do Muničky v Považskej Bystrici. Majstri boli nekompromisní, len by ste skúsili neuposlúchnuť ich príkazy. Naučil sa pracovať na sústruhu, fréze... Neskôr ochorel na týfus a tejto ťažkej chorobe podľahla v obci takmer polovica občanov, medzi nimi aj jeho otec. Po vyliečení narukoval do Slovenskej armády do Ružomberku a po vypuknutí II. svetovej vojny sa zúčastnil ťaženia Slovenskej armády na východný front. Tu bol pridelený k delostrelcom do I. pešej divízie. S nevôľou prijímal príkazy svojich veliteľov strieľať do slovanských bratov. V roku 1942 sa tieto jednotky, ktorých bol príslušníkom aj desiatnik Hanulík, dostali až k Azovskému moru. Neustále boli nasadzovaní do prvej línie, preto sa pri prvej vhodnej príležitosti rozhodli prebehnúť na stranu Červenej armády. Tá chvíľa prišla v októbri 1943 pri Melitopoli, kde takmer dvetisíc slovenských vojakov prebehlo k Sovietom. Týmto sa v hitlerovskom Nemecku naštrbila dôvera k slovenskej armáda a z Rýchlej divízie sa stala zaisťovacia.
Aj Sovieti s našimi vojakmi jednali ako so zajatcami, a preto sa Ján Hanulík dostal do internácie. Všetkým boli odobraté zbrane, obuv a bosí boli odvedení do Usmane vo Voronežskej oblasti. Tam opäť ochorel na týfus a len pohotová reakcia a nábor Pluku slovenských vojakov mu zachránila život.
Pri návšteve Eduarda Beneša v Moskve delegácia z Pluku slovenských vojakov ho koncom roku 1943 požiadala o zaradenie do Československého vojska operujúceho v Sovietskom zväze. Tým sa stali súčasťou II. československej paradesantnej brigády. Tá sa formovala v meste Jefremov v Tulskej oblasti, skoro 300 kilometrov na juh od Moskvy. Bola doplnená zakarpatskými Ukrajincami a volynskými Čechmi. Ján Hanulík mal udelenú hodnosť rotného, neskôr vykonal náročný parašutistický výcvik, diverznú prax a nácvik na boj zblízka. Ich brigáda bola začlenená do zostavy I. československého armádneho zboru, ktorý mal v tom čase okolo 16-tisíc vojakov.
Približovali sa k poľsko-československým hraniciam a začiatkom septembra mali byť nasadení do bojov v Karpatsko-duklianskej operácii. Zúčastnil sa krvavých bojov pri Sanoku v Poľsku, kde ich brigáda stratila až päťsto vojakov. Velenie I. ukrajinského frontu rozhodlo nasadiť paradesantnú brigádu priamo do srdca povstaleckého územia. Brigáda sa presunula z frontu k mestu Krosno a odtiaľ koncom októbra letecky priamo na miesta bojov v SNP.
Ján Hanulík vtedy v hodnosti rotmajstra zostal na území Poľska ako zbrojmajster. Zodpovedný za prísun zbraní a munície na povstalecké územie. Samotných bojov SNP sa nezúčastnil. Neskôr bol zaradený do oddielov Červenej armády a s nimi prešiel celé Poľsko až do Berlína. V tom čase pôsobili aj rôzne skupiny banderovcov, vlasovovcov a rozbité zvyšky sudetských Freikops, tí všetci mali zálusk na získaní vojenskej výzbroje. Domov sa vrátil na skok až v auguste 1945 v uniforme podporučíka československej armády s piatimi vyznamenaniami: československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom, pamätnou medailou Československá armáda v zahraničí so štítkom ZSSR a veľkou striebornou medailou vojenského radu Virtuli military. Doma sa zdržal len krátko. Ako zbrojár bol odvelený na východné Slovensko, kde sa zúčastnil pyrotechnických prác pri zneškodňovaní mín a nevybuchnutých nábojov. Do bojov zasiahol len proti banderovcom v okolí Medzilaboriec a Humenného.
V roku 1947 bol ako odborník na zbrane pridelený do Adamovských strojární v Poličke pri Svitavách. Tam sa aj oženil s Máriou Švabovou. Spolu mali dve dcéry a syna. O tri roky prišiel s rodinou na Slovensko a pokračoval v túlavom živote vojaka, prekladaného z miesta na miesto. Po Košiciach, Moldave nad Bodvou, Martine a Považskej Bystrici zakotvil v Dubnici nad Váhom ako zbrojný špecialista ZVS. Absolvoval tiež dvojročný pobyt v Afganistane, s ktorým vtedajšie Československo obchodovalo so zbraňami. Tam bol požiadaný priamo afgánskym kráľom, aby mu opravil jeho staré lovecké pušky, vykladané zlatom. Za dobrú prácu bol aj kráľom odmenený. V polovičke sedemdesiatych rokoch skončil kariéru profesionálneho vojaka a prišiel bývať do Považskej Bystrice, kde pracoval do roku 1980 ako riaditeľ domovej správy. Zúčastňoval sa besied v školách, slávností pri výročiach oslobodenia mesta, osláv SNP. Jeho bojové zásluhy pre svoju vlasť boli ocenené viacerými československými, poľskými i sovietskymi vyznamenaniami. Posledné roky svojho života prežil v rodnom Podvaží, kde sa jeho záľubou stala práca v dielničke a starostlivosť o ovocný sad.
Srdce tohto zaslúžilého bojovníka proti fašizmu a skromného človeka dotĺklo v roku 1999 a pochovaný je v rodnej obci.
Z rozprávania manželky Márie Hanulíkovej zaznamenal
Autor: Mikuláš Strenk.