Veterán s krokom dvadsiatnika

Netrvalo dlho a zazvonil telefón. Nemýlil som sa. Bol to on. Sedemnásobný účastník svetových veteránskych šampionátov v behu do vrchu, štatistik Bežeckej ligy Považia, hlavný organizátor Púchovskej hodinovky a Memoriálu Ľubomíra Podobena, iniciátor nespočetných podnikových akcií a odborárskych turnajov v púchovskom Matadore, profesionálny hasič, skvelý športovec a vynikajúci človek. Jednoducho - náš jubilant. Ozval sa, aby mi poďakoval, pretože Púchovčan Miroslav Sobek je už raz taký. Pozorný, úprimný, spoločenský. Využil som toho a prinútil ho vyjsť konečne s farbou von...
„Narodil som sa 12. apríla 1956 v Lúkach pod Makytou,“ začal rozpačito, akoby prichytený na susedových hruškách odvíjať svoj životný príbeh. „Bolo nás päť súrodencov, štyri sestry a ja. Musím sa však priznať, že športovým talentom som nikdy príliš nevynikal a v mladosti som oveľa radšej čítaval než behával a venoval sa učeniu. Bol som, ako sa vraví, rodený intelektuál. Šport ma vtedy akosi nie veľmi priťahoval a ešte aj pri futbale, bez ktorého si život na dedine nemožno vôbec predstaviť, stával som iba v bránke, aby som sa príliš neunavil. Chýbala mi elementárna rýchlosť, postrádal som výbušnosť i akúkoľvek fyzickú vytrvalosť. Napriek tomu sa však karta osudu začala pomaly obracať a vrodená tvrdohlavosť, či samotné znamenie barana, v ktorom som sa narodil, začali v mojom živote zohrávať rozhodujúcu úlohu. V miestnom futbalovom družstve dorastencov začali naliehavo chýbať ofenzívni hráči. Vyhnali ma preto z malého vápna do poľa a prinútili behať. Rovnaký údel ma čakal aj neskôr medzi mužmi a čuduj sa svete, beh mi odrazu prestal robiť problémy. Povedal by som dokonca, prirástol mi k srdcu. Tak veľmi, že som ho čoskoro uprednostnil aj pred futbalom. Ihneď po návrate z vojenčiny som preto nastúpil k hasičom do púchovského Matadoru, kde som ho mal príležitosť dokonale uplatniť a ďalej rozvíjať. Záujmovo i profesijne. Stal sa odrazu mojim koníčkom i zamestnaním. Začal som pravidelne trénovať, súťažne behať hasičský dvojboj. Aj keď som nepatril medzi najlepších (veža 19 s, stovka za 19,5) na súťažiach som pravidelne bodoval. Napriek tomu, s príchodom mladších a talentovanejších kolegov som postupne svoje súťažné aktivity zvažoval a začal sa venovať trénerskej práci. Do roku 2003 sme pre Matador v hasičskom športe získali dva tituly majstra ČSFR a šestnásť titulov majstra SR. Samotné bežecké začiatky však vôbec neboli ľahké. Vďačne si v tejto súvislosti spomínam najmä na Laca Kochana, ktorý mi v tom čase veľmi pomohol a priviedol ma na moje prvé veľké preteky, Beh okolo Makyty i na okamžik, keď sa mi ho po prvý raz podarilo poraziť. Začal som behávať Okresnú bežeckú ligu, čoraz viac ma priťahovali lesné behy a behy do vrchu, ktoré v tom čase najmä v alpských krajinách zaznamenávali obrovský rozmach a popularitu. Skôr než som si ich ale stihol vychutnať, prišli zdravotné problémy a po operácii kolena i nútená prestávka, ktorá mi kondične rozhodne nepridala. Napriek tomuto hendikepu som sa v posledných ročníkoch dlhodobého seriálu Slovenského pohára behov do vrchu v kategórií štyridsiatnikov pravidelne umiestňoval do tretieho miesta, v sezóne 2005 sa mi dokonca podarilo zvíťaziť. Premiéru medzi päťdesiatnikmi na medzinárodnej scéne som plánoval uskutočniť koncom minulého mesiaca v nemeckom Zell am Harmersbachu, zranené koleno ma však opäť zradilo. Nezostáva mi preto už nič iné iba dúfať, že do septembrových majstrovstiev sveta vo švajčiarskom Seillone budem zdravotne opäť fit a všetko si bohato vynahradím.“
Zaželajme oslávencovi, aby sa všetky jeho sny, túžby a predsavzatia stali skutočnosťou, aby nabrali reálne kontúry. Nielen vo Švajčiarsku, ale i v každodennom pracovnom a osobnom živote, počas ďalšej päťdesiatky. Miro si to celkom určite zaslúži.