Článok pokračuje pod video reklamou
a súťaží, držiteľ viacerých ocenení, titulu Autor Zväzu slovenských fotografov (ZSF) a Majster ZSF a držiteľ najvyššieho vyznamenania pre fotografov Zlatý odznak J. M. Petzvala. V tomto roku získal Cenu mesta Považská Bystrica.
Aj pri pohľade z balkóna j
e na čo zaostriť
Mám veľa fotografií nafotených z balkóna, pred ktorým rastú dva stromy. Hovorím, že sú to moje modelky, akurát susedia mi natiahli popred ne drôt. Mnohí sa pýtali, ako som mohol nafotografovať strom pod balkónom. Išiel som k mäsiarovi, nakúpil slaniny, navaril halušiek a začal fotografovať. Neumyl som si ruky. Mastný filter na skle drží štruktúru a kadiaľ robím čiary, vytvárajú sa obrazce. Z balkóna vznikla napríklad i fotografia babenky, brodiacej sa snehom po ulici. Veľa záberov z balkóna vzniklo aj z prozaických dôvodov - dlho som maródoval. Bol som málo pohyblivý, pravú ruku i nohu som mal nehybnú. Na záhradku vo Vrchteplej som sa doterigal autobusom, zobral motyku, priviazal k nej ruku vreckovkou či špagátom. Takto som cvičil... Vidíte, a funguje. Po mojich opakovaných mozgových príhodách som videl dvojmo. Iní vidia „kočku“ na ulici len raz, ja dvakrát. Teraz sa už musím dvakrát aj obzrieť...
Najstaršia fotografia
a zbierka fotoaparátov
Na výstave sedemdesiatky som mal jednu z najstarších fotografií, urobenú zväčšovákom vlastnej výroby. Je pre mňa vzácna aj z iného hľadiska. Je na nej tulák, žobrák, ktorý má iba jedno oko. Naobliekaný je do spústy kabátov, má zo tri klobúky, palicu. Obraz biedy, a pritom ho nikdy humor neopúšťal. Jakub Palec bol zo Streženíc. Keď išiel v Púchove k Makyte, ženy ho obchádzali, lebo pokiaľ mu ruka stačila, na každú si musel siahnuť.
Mám 17 starých fotoaparátov, z toho 14 funkčných. Najstaršia je „mechovka“ Compur, výrobcu Bergheil, z 20. rokov minulého storočia. Kúpil som ju od kamaráta v Púchove. Manželkin otec mi daroval malú „mechovečku“, praktickú, ľahkú, umožňujúcu dokonca fotenie v dvoch formátoch 6x6 a 6x4,5. Nevýhodou je najkratší čas 125, na tú dobu sa to zrejme nemohlo urobiť ináč. Treba na ňu pevnú ruku, vtedy asi neboli takí roztrasení ľudia... V poslednom čase fotografujem Minoltou, má automatické zaostrovanie, lebo aj s poškodenými očami som stále mal veľkú chuť fotografovať. Myslím, že som urobil chybu, keď som Minoltu 300 len s mechanickým zaostrovaním predal, pretože ako sa mi zrak zlepšil, tento automatický mechanizmus mi nevyhovuje. Mám problém mechanicky preostrovať, ak chcem robiť športové zábery a vpredu je nejaká prekážka.
Digitálna fotografia
ho nezaujala
Digitálna fotografia ma nezaujala, nemám k nej potrebné vybavenie a čo z nej iní urobia, to ma nezaujíma. Dlho som fotografoval Flexaretom. Na vysokej škole som ho chodil vo výklade obdivovať, kúpili mi ho spolužiaci. Dlho mi slúžil, až syn bol na exkurzii, tam mu ho niekto zobral. Keď sme prišli o Flexaret, kúpili sme Yashicu 124 G, krátko na to Pentacon 6. Fotil som prevažne na kinofilmy, ale zo stredného formátu 6x6 sa lepšie robia reprodukcie zo starších vecí a aj krajina z tohto formátu lepšie vyzerá.
Škaredé kačiatko
alebo správny objekt?
Za jednoduché, obyčajné stlačenie spúšte na fotoaparáte bez akýchkoľvek úprav a špekulácií sa moja fotografia dostala na výstavu v Ružomberku. Pýtali sa ma, či je to z digitálneho fotoaparátu, montáž či „sendvič“. Ďalej sa nepýtali, ani nedozvedeli.
Jednoducho som vyfotil kulisu z tkaniny, cez ktorú presvitá to, čo je za ňou
a v okne vidieť postavy...
Na jednej z výstav div na záber, na ktorom bola socha ženy, skáčucej vo fontáne v bojnických kúpeľoch, nenapľuli a nepodupali ho. Na celoslovenskej výstave získal čestné uznanie! A fotografia z výstavy ikon v Rajeckých Tepliciach? Svietiace slnko rovnobežne so stenou, Madona bola v hlbokom ráme, kamene v korune na hlave vystupovali a svietili. Keď to autorka Alenka videla, zostala v nemom úžase. Dvadsiatkou objektívom som fotografoval kaplnku na cintoríne, preto je zdeformovaná. Nazval som ju Posledné zastavenie. Ako čiernobiela fotografia sa nikde neuplatnila. Vmontovaním červeného maku do jej stredu zrazu bola zaradená na celoslovenskú výstavu. Brezu a za ňou hotel Baník som fotil tiež v Bojniciach. Bola vystavená vo Francúzsku. Breza delí lodžie hotela na dve časti a vytvára akoby krídla... Ďalšia je z jari, na zemi staré lístie a strom vrhajúci tieň, rozdeľuje zrkadlovo obraz na dve časti.
V minulosti bývalo výstav fotografií viac. Pravidelne organizoval krajský fotoklub Banská Bystrica „Mne Slovensko krása je“, vystavovali kluby ZSF, aj jednotlivci. U nás sa tiež prezentoval klub fotografov zo Strakoníc medzinárodnou výstavou Žena. Prišlo si ju pozrieť i tritisíc ľudí.
Fotografovanie upokojuje
Naučil som sa filtrovať všetky malichernosti a neprikladať im žiadnu hodnotu. Vybudoval som si osobnú slobodu, do ktorej mi nikto nemôže zasiahnuť. Nikoho neprovokujem, aby nemohol urobiť niečo proti mne, no vždy sa nájdu takí, aj keď mu budete robiť po vôli, usmievať sa, ale prestal som si to všímať. Pol roka mi bol triednym profesorom na trenčianskom gymnáziu jeden kňaz. Dlho som nevedel, odkiaľ pochádza a kto to je. Raz ma jeden kolega pozval do Kočkoviec na návštevu k bratovi svojej mamy. Otvoril nám bývalý profesor, kňaz. Po veľkých zdravotných problémoch mi hovoril, že sa musím chrániť nielen negatívnych stresových situácií, ale i náhlych návalov radosti. Naučil som sa dívať na veci z iného pohľadu. To ma drží a v tom je moja sila. Pred štyrmi rokmi, na tridsiate výročie Zväzu slovenských fotografov, sme sa dohodli: Dovidenia za ďalších 30 rokov. Musím vydržať, to budem mať stovku!
História v dvoch exemplároch
Vnúčikom sa snažím priblížiť slovom i obrazom prostredie, začal som sa zaoberať históriou rodného Púchova, tiež Považskej Bystrice, kde žijem, a preto pripravujem kroniku z periodík.
Od manželkinho otca som dostal písací stroj, na ňom som písal históriu „Považskobystrická amatérska fotografia a jej podiel na rozvoji slovenskej fotografie“ (2001). Začínam Irenou Blühovou, ktorá publikovala od roku 1925, neskôr pokračujem činnosťou fotografov, najmä po roku 1929, keď sa stavala Zbrojovka. Vtedy prišli ľudia z Brna, Košíc, Bratislavy, začali fotografovať a združovať sa. Zachytené mám prvé mená známych autorov. Popri ťažkostiach pri likvidácii fotoklubu, keď sme ho museli opustiť, podarilo sa mi v troch taškách odniesť a zachrániť fotografie, katalógy a iné materiály, ktoré som využil pri spracovaní činnosti fotoklubu. Mám zachytené všetky ročníky Petzvalovho mapového okruhu – aj s výsledkami považskobystrických amatérov. Vzácne fotografie z 20. a 40. rokov, ďalšie ešte z československej celoštátnej súťaže Nekázanka, Tatranského mapového okruhu... Zaujímavé sú i informácie o spôsobe hodnotenia fotografie v tomto čase, na čo všetko sa prihliadalo. Je to niekedy i humorné, ale keď vidíte tieto materiály, pochopíte zmysel.
Ako sa dá všetko stihnúť
(Záhradka, roľa,
fotografovanie, fotoaparáty,
história, písanie rozprávok...)
Závisí to od obdobia. Keď v roku 1947 zavraždili otca, jedenásť rokov sme nemali ani korunu príjmu. Starší brat sa o seba postaral, vrátil sa z vojenskej služby, ale mal som ešte dve sestry. Žili sme vyslovene z milodarov a živila nás tiež motyka a roľa v Nosiciach. Roľu z vďačnosti dodnes obhospodarujem. Hovorí sa, kto poctivo pracuje so zemou, akoby sa modlil. Roľa bola veľkým darom pre celú našu rodinu. Aj manželka získala k nej vzťah, stal sa z nej fanatik. Robíme si oddychovú parkovú časť, ale niečo sme nechali aj na zeleninku. To nie veľmi pre mňa, lebo ak prídem na záhradku, tak len s fotoaparátom. Zbadám rosu na kvietkoch... donekonečna sa motám a potom sa čudujem, že nemám urobenú robotu na záhonoch...
