Článok pokračuje pod video reklamou
rokov. Najlepšie vie, čo mamina potrebuje. Predtým chodievala k ním asistentka, ale keď Mária zostala na materskej dovolenke, takto je to jednoduchšie a praktickejšie. V „ťapke“, ako sa hovorí bezbariérovému domu v Považskej Bystrici, spoločne v jednom byte s mamou žijú syn Michal, dcéra Mária s manželom a jedenapolročným Kristiánom. „Sestra Elena žije v Bratislave, brat Michal chodí na týždňovky, môj muž jazdí na kamióne, takže sme s mamou väčšinou samé,“ ozrejmuje Mária.
„Majka je moja pravá ruka,“ hovorí o najmladšej z detí pani Helena. Slzy sa jej tisnú mimovoľne do očí. „Je to kruté, choroba sa nezlepšuje, je to horšie a horšie... Človek sa musí s ňou naučiť žiť, to je podľa mňa najhlavnejšie. Keby nechcel, nemal vôľu, už by tu dávno nebol.“
Keď jej do zdravotného záznamu lekár v roku 1989 napísal diagnózu sclerosis multiplex, nevedela pani Helena o tejto chorobe ešte nič. Uvedomila si to až po reakcii sestričiek, keď im povedala, že má akúsi sklerózu... V tom momente jej bolo zrazu všetko jasné!
Skleróza multiplex, iným pomenovaním roztrúsená mozgovomiechová skleróza, je najčastejším ochorením nervového systému, ktoré vedie k trvalému postihnutiu. Spôsobuje poruchy videnia, poruchy citlivosti kože, neurózy... Môže postihnúť každého. Vyliečenie tohto ochorenia nie je v súčasnosti ešte možné.
„Príznaky hneď nenasvedčovali, o akú chorobu ide. Začala som „zanášať“ nohu, zle sa mi dýchalo, hocikde som odpadla – to boli prvé prejavy. Potom som vedela, že to tak musí byť. Vlastný kríž si musí človek niesť sám. Čo mi zostávalo? Deti boli malé, muž požiadal o rozvod, zomrela mi mama, potom i otec... Stalo sa to najhoršie, čo sa mohlo stať. Všetko naraz... Ťažko som sa s tým vyrovnávala. Vtedy Majka a Michal, druháčikovia, spoločne chodili do jednej triedy a bola som rada, že je to tak. Až neskôr sa ukázalo, že to nebolo moje najlepšie rozhodnutie. Zato Majka bola všetečnicou a vedela si všetko vydobyť - naučila sa to, keď ma sprevádzala a všade chodila so mnou. Keď sa sestrička pýtala, kto ma prekladá na invalidný vozík, neverila vlastným ušiam, že Majka,“ spomína mama a dodáva, že už vtedy mala zo svojej dcéry veľkú radosť.
Okolo babky sa motá „šprt“ Kristiánko a ako hovorí, aj keď ju občas vie hnevať, má z malého šibala radosť. Po byte pobehuje ešte Igor, yorkshiersky teriér, taktiež člen rodiny. „Teším sa, keď sme všetci pospolu, keď aj staršia Elenka príde z Bratislavy. Robí zmenovú vedúcu v reštaurácii, celé dni je v práci. Za nás to tak nebolo. Zahúkala siréna, zmena skončila... Dnes mi to deti neveria,“ zaspomínala.
Pred piatimi rokmi, na deň narodenín, dostala pani Helena prvý elektrický invalidný vozík. Dobre ťahal i do kopca, no už sama jazdiť nemôže. Zdravotný stav sa zhoršil, nohy neposlúchajú a hrozí, že by sa mohla z vozíka zošmyknúť. Musí mať so sebou sprievod. Ešte k tomu sa vozík aj pokazil.
Sokolíkovci, rodičia pani Heleny, celý život pracovali ako doručovatelia. Tak ako oni poznali celé mesto. Bystričania poznali ich. Po nich si „poštársku“ profesiu vybrala aj ona. „Každú chvíľu som mala iný rajón, naposledy Jelšové. Veľa ľudí ma pozná, a keď som predtým chodila častejšie do mesta, koľkí sa pri mne pristavili, porozprávali sme sa, stretala som známych jedným kusom,“ hovorí pani Helena.
Mnohí si na ňu spomínajú a vypytujú sa, ako sa vedie pani poštárke. Tak dobre, ako sa len dá s diagnózou skleróza multiplex.
