Chcem obohacovať život - svoj, aj iných

S Považskou Bystricou ju spája okrem výstav aj rodný dom manžela, kde často pobývajú.
K výtvarnému umeniu sa Naďa Rappensbergerová dostala pozitívnym posúdením jej prvotín náročným umelcom Edmudom Gwerkom. Mladá Naďa namierila cestu priamo do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení. Prišla z gymnázia, bez špeciálnej umeleckej prípravy. No práve vtedy sa hlásilo na toto štúdium veľa mladých ľudí priamo od fachu - absolventi strednej školy umeleckého priemyslu. Nebola hneď prijatá, zostala však v Bratislave, pracovala v literárnej redakcii v rozhlase a na štvrtý pokus, po absolvovaní ročnej prípravy na strednej výtvarnej škole, bola prijatá na VŠMU.
Celé štúdium považuje za krásne obdobie. Bývala na Kapitulskej ulici v starom meste s priam neopakovateľnou romantickou atmosférou. So všetkými, staršími i mladšími kolegami, má doposiaľ veľmi dobré vzťahy. Každý z jej kolegov si zachoval svoju výtvarnú identitu a svoju vlastnú cestu. V druhom ročníku prešla do špeciálky profesora Vincenta Hložníka, ktorý v nej postupne vypestoval svojím citlivým vedením sebaistotu. „Bol to profesor, ktorý naučil poslucháčov mnohému. Odovzdával im maximum, ale súčasne ponechával úplnú voľnosť, chcel, aby sa každý vyjadroval podľa svojho naturelu. Naučil nás disciplíne, morálke, ktorej on sám bol najsilnejším vzorom. Škola mi teda dala viac než poznanie tajomstiev remesla. Dala mi morálne istoty, o ktoré sa opieram dodnes,“ hovorí umelkyňa.
Naďa Rappensbergerová patrila medzi prvých ilustrátorov Smeny na nedeľu. Vtedy tridsaťročná výtvarníčka dostala príležitosť výtvarne doplniť noviny a prezentovať širokej čitateľskej verejnosti vlastnú tvorbu. O tomto období hovorí: „Hodili nás do života a my sme nielen veľmi túžili, ale sme sa aj starali, aby sme sa zapojili do všetkého, čím žila spoločnosť okolo nás. Každé oslovenie zo strany redakcií, vydavateľstiev, galérií a iných spoločenských inštitúcií sme pokladali za česť aj za povinnosť vydať zo seba to najlepšie.“
S manželom Jánom Jankovičom, Považskobystričanom, terajším literárnym vedcom, prekladateľom a spisovateľom, ich v študentskej menze zoznámil Ivan Popovič. Sama spomína, že v tom čase bola veľmi rozhorčená a urazená na celý život. „Nadávali sme na „starých“ ľudí nad tridsať rokov. Jankovič mal vtedy devätnásť, a ako mladí ľudia v tom veku bývajú, bol dosť ležérny, tváril sa unavene a pokukával po mne, lebo som mala na hlave klobúk. Neobľuboval dámy v klobúkoch. Po poldruharočnom chodení sme sa v októbri 1964 v Primaciálnom paláci zobrali.“
Akademická maliarka Naďa Rappensbergerová-Jankovičová je vzácnou umeleckou osobnosťou. Na slovenskej kultúrnej scéne aktívne pôsobí nepretržite viac než štyri desaťročia. Jej výtvarný prejav, predovšetkým ten vo vznešenej grafickej technike litografie, oslovuje ľudí bohatosťou a rozmanitosťou obrazu ich života. Dokázala vytušiť smerovanie ľudských túžob. Diela tvorila pre ľudí, ktorí milujú nádheru harmónie, ktorí si vážia okolie a seba. Už desaťročia spoluvytvára zlatú knihu európskej grafiky. O jej výtvarné práce bol a stále je mimoriadne veľký záujem. Len máloktorý slovenský umelec vytvoril dielo prijímané divákmi každého veku, pôvodu či vzdelania tak jednoznačne pozitívne ako ona. Jej výtvarné práce vnímame nezávisle od obdobia ich vzniku. Jej umenie je samostatné, a napriek svojej pestrosti kompaktné. Je uznávanou kráľovnou slovenskej grafiky. Cieľavedome sa jej venuje niekoľko desaťročí. Dôverne pozná fluidnú techniku kresby na kameň - litografiu a profesionálne sa jej venuje. Jej umelecký vývoj je sám o sebe históriou jednej veľkej kapitoly slovenského výtvarného umenia. Je rozprávaním o nádhere kresby a ňou sprostredkovanom umeleckom obsahu.
Na nedávnej vernisáži výstavy 70 litografií Nadi Rappensbergerovej-Jankovičovej v bratislavskom Pálffyho paláci uviedli do života biografiu Naďa Rappensbergerová, ktorú vydal jej manžel Ján Jankovič. Je v nej zachytený umelecký vývoj najznámejšej slovenskej autorky grafiky doplnený o ukážku jej tvorby. Preto je nielen biografiou Nadi Rappensbergerovej - Jankovičovej, ale aj krásnou knihou o slovenskom umení s európskym významom.