Článok pokračuje pod video reklamou
úťažiach brali celkom určite všetkými desiatimi. Zdá sa, že investícia, ktorú organizátori z Lysej za uplynulých dvanásť rokov do podujatia trpezlivo vkladali, začína prinášať svoje ovocie. Vyrástlo z detských nohavíc, dávno prerástlo rámec rodného regiónu a rastie ďalej do krásy, kvantity i kvality ...
V súvislosti s investíciou som však nemyslel na finančnú stránku veci. Tá sa dnes v športovej brandži považuje za akúsi prirodzenú a samozrejmú, hoci sama osebe ešte nič neznamená. Nie je tým povestným zlatým kľúčikom, otvárajúcim klietku splnených túžob a prianí na požiadanie. Mal som na mysli skôr investíciu morálnej sily, športového entuziazmu a zdravého kolektívneho nadšenia, ktorého majú v Lysej pod Makytou na rozdávanie. Veď to, čo pre účastníkov podujatia dokáže pripraviť kolektív atletických nadšencov zoskupený okolo svojho organizačného šéfa Róberta Janíčka, manažéra, trénera a ešte stále i aktívneho pretekára v jednej osobe, si zaslúži plné absolutórium. Iba ten, kto v živote nič neurobil, a kto nikdy nepriložil ruku k spoločnému dielu, môže mať sklony bagatelizovať. Určite však nie v Lysej. Tu všetci akoby stáli za jedným koncom povrazu a nebolo sa s kým preťahovať. Na rozdiel od väčších aglomerácií prevláda v tejto neveľkej, modernej, architektonicky veľmi čisto a štýlovo riešenej podhorskej obci duch spolupatričnosti a neskazeného lokálpatriotizmu. Príslušníci mnohých lysanských rodín, často široko rozvetvených a navzájom poprepájaných, v ktorých šport odjakživa patril k životnému štýlu celých generácií, vedia, čo sa od nich očakáva. Vsadili na deti, na ich prosperitu a vsadili dobre. Práve okolo nich sa totiž v Lysej pod Makytou všetko točí, najmä v nich vidia svoju budúcnosť. A keď je myšlienka viac ako dobrá a snaha o sebarealizáciu číra a úprimná, bez akýchkoľvek vedľajších pohnútok a chúťok, nerobí problém strhnúť do stredobodu spoločenského diania ani všetkých tých ostatných – susedov, priateľov, mecenášov i sponzorov, starostu a obecné zastupiteľstvo v neposlednom rade nevynímajúc!
Poďakujme preto Lysanom za ich úprimnú priazeň, pozornosť a pohostinnosť a poprajme im, aby sa im atletiky nikdy neprejedlo. Aby ono známe – s jedlom rastie chuť – v ich obci ešte dlhé roky pretrvávalo a platilo. Nielen pre radosť a vnútorné potešenie ich samých, ale i nás cezpoľných, ktorí tam vždy začiatkom leta, od roka k roku zavítame. Na spoločný úžitok náš a prospech celej slovenskej atletiky...
