V bočnej uličke, neďaleko od hlavnej cesty, blízko obchodu, má postavený dom Jozef Mikula, jeden z najstarších občanov Nimnice. Bez rozpakov nás privítal so širokým úsmevom, pozval do domu.
„Obzor kupujem vždy, som zvedavý, čo sa v okolí deje. Všetko sa dozviem,“ hovorí potmehútsky. Na stole má i ďalšie dva denníky a magazín. Pochválil sa, že mu slúžia oči ešte dobre, žiadne okuliare nepotrebuje. Na kompliment, kto by mu hádal 86 rokov, mal odpoveď: „Svieži som, ale postava nedrží.“
O svojom živote začína rozprávanie: „Otec bol hájnikom. Bolo nás šesť chlapcov, štyri dievčence. Ako sme dorastali, odchádzali sme do sveta. Zo súrodencov žijú Pavol v Upohlave, Fero v Čechách, ten bol vojenským letcom a sestra. Po skončení školy som odišiel, tak ako súrodenci, na Moravu. Na výstavbu hydrocentrály na Váhu v Kočkovciach som sa vrátil. Počas Druhej svetovej vojny som tri roky v uniforme robil šoféra, dostal som sa na pol roka aj do Ruska. Predstavte si, že som tam stretol aj nášho učiteľa z meštianky Tkáča. Bol nadporučíkom. Keď sa pýtal, odkiaľ som, že od Púchova, chcel vedieť viac, presnejšie! Po vojne nebolo roboty. Chodil som svetom, po horách, robil, čo sa dalo. V strojárňach potrebovali šoféra u hasičov, neskôr pri výstavbe hydrocentrály v Trenčíne na Tatru 27. Tam som aj najlepšie zarobil. Ďalšie zastávky - Priehrada mládeže, pri rýchliku sme čakávali aj tisíc brigádnikov, pracoviská Povodia Váhu, poľnohospodárskeho družstva, to som bol už sedem rokov na dôchodku...“
Manželku si našiel na druhej strane Váhu. „Máme jedného Boha na zemi i na nebi, preto som si pre katolíčku išiel do Nosíc,“ hovorí Jozef. Pred ôsmimi rokmi ovdovel. Teší sa na návštevy syna Karola s nevestou i vnučky, vysokoškoláčky. Roboty okolo domu má dosť a radosť z peknej úrody. V záhradke sa na nás usmievali krásne červené i čierne ríbezle, zdravé kaleráby...
***
Najstaršou občiankou Nimnice je Barbora Chodúrová, ktorá sa dožíva 96 rokov. Narodila sa 3. decembra 1909.